Čas ukáže

1. kapitola

Zoja začula štrngotanie kľúčov v zámke. Rýchlo sa postavila z postele a prešla k zrkadlu. Vzala si vreckovku a snažila sa poutierať si slzy z tváre.

Niekto jej zaklopal na dvere izby.

„Zoji, doma si?" ozvala sa Anička.

Zoja si odkašľala, dúfajúc, že na jej hlase nebude počuť koľko času preplakala.

„Áno, poď." Hlas sa jej takmer zlomil.

Anička, Zojina spolubývajúca a kamarátka otvorila dvere a vošla dovnútra.

„Čo sa stalo? Plakala si?" Aničke nič neuniklo.

Zoji sa napriek snahe začali znova tlačiť slzy do očí. Anička hneď zatvorila dvere a prišla rovno k nej. Otvorila jej náruč, do ktorej sa Zoja s výbuchom plaču hodila.

„Och moja." Anička ju hladkala po chrbte.

Zoja si ani neuvedomila, kedy si sadli na gauč. Bola rada, že Anička už prišla zo školy. Plakala sama v izbe už vyše pol hodiny. Potrebovala to dať zo seba von.

Keď sa po chvíľke Zoja upokojila a premohla slzy, Anička jej podala vreckovky.

„Stalo sa niečo? Alebo ti len prišlo smutno kvôli Adamovi?"

Zoja sa na Aničku pozrela, ale potom sklopila zrak.

„Adam tu dnes bol," zamumlala.

„Ou."

Áno, to je výstižné, pomyslela si Zoja.

„On sa ti ozval?"

„Áno. Napísal mi, keď som prišla z práce. Chcel sa stretnúť. Tak som ho pozvala na kávu."

„Len na kávu?"

Zoja mala znova chuť sklopiť zrak.

„Čo sa ešte stalo?"

„To čo aj sedemkrát pred tým. Prišiel, rozprávali sme sa... začali sme sa bozkávať..."

„Spali ste spolu?"

Zoji sa znova vykotúľala z oka slza. „Ja mu nedokážem odolať keď je takto pri mne."

„Tak prečo ho sem pozývaš, keď vieš že mu nedokážeš odolať? Keď to vždy skončí takto?"

„Pretože mu nedokážem odolať ani keď s ním nie som. Keď si predstavím, že by som ho mohla vidieť... všetko to, čo sa stalo ide bokom a chcem ho aspoň na tú chvíľu vidieť."

Anička chytila priateľku za ruku. „O to ale ide nie? Že je to vždy len na chvíľu. Príde, porozprávate sa, začnete sa bozkávať, vyspíte sa spolu, chvíľu sa s tebou potúli a potom odíde. A nič sa nezmení na veci, že ste stále rozídení. Takto sa ďalej nepohneš, keď sa s ním budeš stále stretávať. Nerozišli ste sa predsa bezdôvodne."

Zoja mlčala. Vedela, že má Anička pravdu. Samozrejme, že to vie.

„Ja viem, že je to krátko od vášho rozchodu..."

„Dva mesiace a osem dní," skočila jej Zoja do reči.

„Viem, že je to krátko. A že ti chýba. Ale takto sa len trápite. Dôvod, pre ktorý ste sa rozišli sa stále nezmenil, či áno?"

Nové slzy sa Zoji skotúľali po lícach. Už sa ich nesnažila ani utierať. „Ja stále dúfam, že zmení názor," zašepkala.

„Vyzerá to, že ho zmení? Rozprávali ste sa o tom?"