1000 a 1 prebdených nocí

Dobrodružstvo konca

Oh, aký to je len úžasný pocit- dokončiť mesačnú prácu. V každom prípade... len zopár varovaní:

no.1: grafická smrť (Ako inak)
no. 2: úryvky z mýtov a legiend (Autorské práva vyhradené autorovi)

ĎAKUJEM ZA VŠETKO!

Užívajte!

---

„Mrzí ma to."

Patrick si zaboril tvár do jej vlasov a zhlboka sa nadýchol jej vône. Pod vrstvou kabáta a svetra mu srdce bilo splašene ako zajacovi.

„Tak strašne ma to mrzí."

Nya stuhla. Niečo chladné jej dopadlo na líce. A dážď to nebol.

„Čo..." hlas mala priškrtený, v hrdle guču, „... čo- čo sa stalo?!"

Patrick neodpovedal. A až vtedy si Nya uvedomila, aká je ich situácia vážna. Pretože Patrick nikdy, nikdy, nebol z vlastnej vôle mĺkvy. A to že ho už poznala nejedno leto.

„Patrick... hej... nerob, prosím. Strašíš ma!" Nya sa chcela odtiahnuť, pozrieť mu do tváre, nájsť, čo sa takto nepríjemne zvrtlo, avšak Patrick jej to nedovolil. Iba čo ju stískal silnejšie.

„Prepáč... ja-ja..."

Zlomene sa zasmial. Ten zvuk znel Nyi ako umieračik.

Nachádzali sa v centre Londýna, neďaleko Temže. Neboli Londýnčania, ba ani Angličania, a predsa sa tu akosi vyskytli. Viac-menej ako huby po daždi. Vytrvalo pršalo už niekoľko dní a oni stáli zomknutí v srdcervúcom objatí, bez dáždnika, čo by ich chránil pred pohľadmi i neprívetivým počasím.

Ničím, čo by napovedalo Nyi, čo sa to tu dočerta deje!

Náhle mu ruky klesli k telu a on odstúpil. Hluk londýnskej metropoly stíchol na ten krátky okamih, kedy sa ich pohľady stretli. Všetky nevypovedané slová viseli v tej bezodnej prázdnote, ktorá sa medzi nimi nechcene vytvorila.

Nya bola zúfalá. A stratená. A beznádejne sa snažila nahliadnuť poza tú bledú masku viny a kapitulácie, ktorá Patricka obalila ako druhá koža.

Keď sa otočil a odkráčal preč, dokázala ho iba sledovať ako mizne medzi kvapkami. Dakedy v ňom dokázala čítať sťa v otvorenej knihe. Presne vedela, čo znamenajú úsmevy, ktoré venoval svetu, kedy mu začalo preskakovať pravé koleno a prečo, kde sa mu vytvorili vrásky starosti a kde starostí. To všetko a omnoho viac Nya vedela.

A predsa stála ako prikovaná, neschopná spracovať tento zvrat. Niekde hlboko v tej galamute emócií zazrela nádej. Patrick dúfal, veril, že mu odpustí, nech už to bolo čokoľvek.

A, svet nech sa prepadne, Nya mu už dávno odpustila.

Otriasla zo seba paniku a zrevala na pol Londýna: „PATRICK! POČKAJ!" Rozbehla sa, čo jej nohy vládali. Ľudia naokolo po nej hádzali divným očkom, no ona mala tie svoje iba pre známu rozmazanú siluetu v diaľke.

„PATRICK!"

Začul ju a otočil sa. Keď ju uvidel, ako sa ženie dole cestou, div že si nohy nedolámala, Patrick sa usmial tým nádherným úsmevom.

Nya zacítila smrad spálených pneumatík a započula ohlušujúci ryk klaksónu, ale už nemohla nič urobiť, iba bezmocne vykríknuť, keď sa zo zatáčky vyrútil nákladiak.

Jej svet sa roztrieštil na márne kúsky spolu s Patrickovým telom. Ako v spomalenom filme to mala vypálené v pamäti do najmenších detailov. Dutú ranu železa so svalom, silu nárazu aj to, ako mu plesklo hlavu o kapotu. Kebyže sa mu podarilo povyskočiť, tak by sa bol prekotúľal cez čelné sklo a strechu. Prežil by, boli posledné racionálne myšlienky, ktoré sa Nyi prehnali hlavou, keď sa s revom vrútila na miesto autonehody.