frozen [sk] [dokončené]

10. časť

Zbabelý útek, výčitky a jeden problém za druhým

...

Monique pomaly otvorila oči a snažila sa zvyknúť si na ostré slnečné lúče. Postupne sa posadila, podľa všetkého na posteli a porozhliadala sa okolo seba. Zistila, že sa nenachádza vo svojej izbe, ale v úplnej inej. Akonáhle sa snažila rozpamätať, prišlo jej zle. Snažila sa to predý chať, ale medzitým niekto vstúpil do izby a zatvoril za sebou dvere. Pozrela sa tým smerom a neverila vlastným očiam. Pred ňou stál Martin. Niesol aj tácku s vodou a raňajkami. Monique sedela bez pohnutia a nevedela povedať ani slovo. Nepamätala si ako sa sem dostala.

Martin si sadol k nej na posteľ a podal jej pohár s vodou a tabletkou. Bez váhania si ju vzala a zapila. Pohľad na raňajky jej privolával nevoľnosť, ale to nebol jej jediný problém. Chcela sa odtiaľto dostať čo najskôr. Netušila prečo je práve pri Martinovi a nemá potrebu zabiť ho.

,, Prečo som tu?" spýtala sa skôr sama pre seba, ale Martin to počul. Pravdepodobne by ani jeden z nich nepovedal ani slovo.

,, Ty si to nepamätáš?" Martin zdvihol obočie a pozrel sa na ňu.

,, Presnejšie niečo konkrétne?" Monique bola vydesená. Vedela, že bola s Lucy v klube, ale to už má okno. Čo sa včera stalo?

,, Nie, nič," Martin zaváhal a pozrel sa na podlahu. Niečo vie a snaží sa to pred ňou zatajiť.

,, Včera si bola v klube, kde sme sa stretli a ... hm, bola si tak opitá, že si odpadla. Tak som ťa vzal sem," dopovedal Martin. Neustále sa pozeral inam, ale jej pohľadu sa vyhýbal. Nechápala, prečo sa k nej správa tak milo. Veď ju predsa neznáša a ona by pri ňom vôbec nemala byť. Na sebe mala stále svoje oblečenie a tak rýchlo vstala, prešla ku stoličke, obliekla si koženku, vzala kabelku a utekala ku dverám. Martin tam sedel na posteli bez pohnutia a sledoval ju ako odchádza bez jediného slova.

Monique vedela, že je to od nej zbabelé takto utiecť, ale nechcela mať s ním nič spoločné. ,, Vďaka, že si sa o mňa postaral," povedala mu, keď bola pri dverách. Zrazu sa jej zakrútila hlava, preto sa oprela o stenu a zatvorila oči. Martin sa okamžite postavil a prišiel k nej. Keď otvorila oči, stál tesne pred ňou a pozeral sa na ňu. Monique sa podlamovali kolená z jeho sivých očí, ale musela odísť preč.

,, Maj sa," prešmykla sa k dverám a utekala dole po schodoch a následne aj von do slnečného zimného dňa. Zhlboka sa nadýchla a utekala domov.

Martin stál na tom istom mieste a pozeral sa na miesto, kde pred chvíľou stála ona. Nechápal, čo to do neho vošlo. V jednej chvíli cítil toľko pocitov, ale netušil, ktorý je ten správny.

...

Monique ešte chvíľu stála pred dverami, za ktorými bola celá jej rodina. Pripravovala si dôvod, prečo neprišla domov. Studený vzduch jej pomáhal a aj bolesť hlavy spolu s nevoľnosťou ustupovali. Zrazu sa jej pre očami mihol obraz, kde vidí Martina ako stojí na druhom poschodí a pozerá sa na ňu, vybavila si aj ako kráča hore po schodoch a neskôr pristupuje k Martinovi. Ona ho pobozkala?! Ako je to možné? Nie, toto nesmie byť pravda. Ale vedela, že je. A ten pocit, ktorý cítila, keď sa objavil vo dverách. Prečo cítila úľavu, že je pri ňom? Jeho partia ju zabije. Tým si je istá.

Postupne stráca rozum a to neznamená nič dobré. Pri ňom sa cíti tak bezmocne. Jasne si spomenula na predošlú noc a niečo ju začalo desiť. Prečo ho pobozkala a prečo jej to Martin nepovedal? Prečo k nemu stráca pocit nenávisti? Aj keď sa mala od neho držať čo najďalej, všetko sa postupne začína zhoršovať a Monique tomu nijako nedokáže zabrániť.

...

Keď otvorila dvere, hneď na ňu vyskočil John. Prišiel k nej a začal ju ťahať do izby.

,, Mama nie je nadšená, že si neprišla domov, takže ti radím, aby si sa schovala do izby a ja to s ňou nejako vyriešim. Má hrozné nervy a vieš, že v takomto prípade je najlepšie nedráždiť ju," John ju strčil do izby a zatvoril dvere. Chcela na neho zakričať, nech nerobí hlúposti, ale v jej izbe niekto bol.

,, Povieš mi, čo sa stalo alebo to z teba budem musieť dostať?" pomaly sa otočila a uvidela Boba ako sedí na stoličke a skúma ju pohľadom.

,, Bob, prosím, môžeme to nechať na neskôr?" spýtala sa ho a doslova ho prosila pohľadom.

,, Nie," povedal to tak tvrdým hlasom, akoby bol Bob jej otec a nie brat.

,, Fajn, ale nehovor to prosím nikomu, hlavne nie Johnovi, pretože ten by to nenechal len tak," Bob súhlasne prikývol. Monique si sadla na zem a oprela sa o posteľ.

,, S Lucy sme prišli do klubu a hneď ako prvé sme si trochu vypili. Viem, že som to sľúbila, ale ona ma nekompromisne presviedčala. Tancovali sme a ja som tam stretla Martina. To je ten, ktorého z celej duše nenávidím a neviem čo sa so mnou stalo. Veľmi si to nepamätám, ale určite sme sa začali bozkávať. A to už mám okno. Zobudila som sa u neho doma a klamal mi! Povedal, že som odpadla a vzal ma k nemu domov. Nechápem, prečo mi to zatajil," dopovedala Monique a pozrela sa na brata.

,, Ani neviem, či sa mám na neho hnevať alebo...ja neviem," Monique sklopila zrak a začala sa hrať s lemom svojho trička.

,, Si tak dokonale zmätená, že aj slepý by videl, že k nemu niečo cítiš a nie, nie je to nenávisť," to čo povedal Bob ju celkom zarazilo.

,, Samozrejme, že ho nenávidím, nič sa na tom nemení,"

,, A zrejme on cíti to isté k tebe. Skús nad tým porozmýšľať," Bob sa postavil zo stoličky a zamieril k dverám. Monique tam zostala sedieť na zemi a pozerala sa na stenu. Môže to byť pravda? Určite nie!

Ahojte. Ďalšia časť je na svete, viem, že je slabšia, ale a som zvedavá, aký máte názor. Ak si myslíte, že tak skoro skončia spolu, mýlite sa. A to som povedala už veľa :) teším sa na vaše komentáre a vote :)