Tichá láska

Časť 8

Ráno som vstala ustarostená naším stretnutím. Čo ak si to rozmyslel a nepríde? Čo ak si povedal, že mu za to nestojím? Sadla som si za počítač, otvárajúc emailovú schránku. Nič tam, vďakabohu, nebolo. Keby sa teraz na to vykašľal, našla by som si ho. V živote by ho nikto tak veľmi neuderil.

Prebehla som do kuchyne. Rýchlo som si pripravila raňajky, takmer zabudnúc na Lásku. Aj tej som rýchlo niečo hodila a už som sedela pri okne s výhľadom na ulicu. Pozrela som na hodinky - 8.30 – Ježiš! Veď viem, že chodí najskôr o desiatej. Ešte mám veľa času. Mala by som sa vrátiť k práci, ale nemôžem si pomôcť. Chcem ho vidieť čo najskôr. Mám taký neodbytný pocit, že keď ho stratím, oľutujem to.

Je desať a jeho nikde. Dáva si načas. Normálne by tu už bol. Možno mu meškal autobus. Dúfam.

Konečne ho vidím na chodníku, asi dvadsať metrov od domu. Prejdem k dverám a otvorím ich, čakajúc, kým príde k nim. Vyzerá plný nádeje. Veľmi neštandardná emócia pre niekoho, kto dával ultimátum. Zároveň to však znamená, že mám dosť veľkú šancu na odpustenie.

"Ahoj." Pozrel na mňa s pokusom o kamennú tvár, no nedarilo sa.
Kývla som mu. Vyzeral upravenejší ako inokedy. Učesal si vlasy, a dokonca aj košeľu si dal.

Zaviedla som ho do obývačky, kde sme si sadli. Trochu mi odľahlo. Prišiel. Ešte mám šancu. Čakala som, kým niečo povie, zatiaľ čo jeho zrazu veľmi zaujala moja obývačka.

Nemohla som to vydržať, tak som začala: "Dobre, čo chceš vedieť? Nebudem ti klamať, ale vyhradzujem si právo na nezodpovedanie niektorých osobných otázok týkajúcich sa môjho sluchu."

"Beriem na vedomie. Raz ťa donútim mi o tom povedať, dnes budem zhovievavý." Asi chcel, aby ma to znervóznilo, ale pre mňa to len znamenalo, že nemá v pláne odchádzať.

"Tak sa pýtaj." Až teraz na mňa dopadla váha toho, čo sa tu deje. Budem mu musieť povedať o sebe. Jediný, kto o mne vedel skoro všetko, bol Milan, môj predošlý editor, no ten so mnou pracoval, keď som ešte nebola hluchá. Vtedy som mala chuť rozprávať.

"Okej, ak tu budeš skúšať to, čo minule, dohodu rušíme. Jasné?" Pohrozil mi. Prikývla som. Už som sa rozhodla. Nebudem mu klamať.

"Tak ešte raz. Ako sa volá tvoja mačka? A prečo?"

"Láska. Aby som žila s láskou." Už teraz by som sa najradšej ukryla do svojej izby. Toto je trápne. Je veľmi ťažké hovoriť mu veci, ktoré viem iba ja. Ako keby ma po troškách rozrezával a pozoroval každý centimeter. No napriek tomu, kúsok mňa akoby strácal na váhe.

"Nemáš partnera, či kamarátov? Teda, nechcem byť nezdvorilý." Teodora moja odpoveď asi vyviedla jemne z miery. Myslím, že mal vymyslené iné otázky.

"Nie, nemám ani priateľa, ani kamarátov." Po mojej odpovedi, sa pousmial a hneď sa aj zahanbil. Je rád, že nemám kamarátov alebo priateľa? Vsádzam na to druhé.

Keď usmernil prúd myšlienok, ktoré mu behali v hlave, pokračoval: "A rodičia, súrodenci?"

"Súrodencov nemám. A rodičia ma v podstate vydedili. Všetko, čo som ti predtým povedala, okrem toho s Láskou, je pravda."

"Prečo ťa vydedili?" Nevyzeral nadšený touto správou.

"To ti nateraz nepoviem. Je to spojené s mojím sluchom. Namiesto toho ti ukážem, ako sa skamarátiť s Láskou a ako ju privolať." Nie najlepšie odvádzanie pozornosti. Znova vyzeral skormútený, ale prijal, čo som ponúkala.

"Super. Konečne zistím, ako zariadiť, aby ma v tomto dome mala nejaká žena rada." Zasmiala som sa. Potom som si uvedomila, na čo narážal a očervenela som. Vyzeral veľmi spokojne s mojou reakciou.

"Takže, dvakrát zatlieskaš a dáš jej tieto maškrty." Potom, ako si to prečítal, som mu to názorne ukázala. Dvakrát som tleskla, na čo Láska ihneď pribehla a sadla mi do lona. Dala som jej maškrtu. Ukázala som na Teodora, nech to skúsi. Tváril sa, ako keby mal privolávať tigra. So strachom dvakrát zatlieskal, na čo sa Láska odrazila od mojich nôh, skočiac Teodorovi na stehná. Rýchlo predpažil ruku s pochúťkami. Láska sa do nich spokojne pustila, čím mu nechala voľný prístup k jej chrbtu. Po chvíľkovom zaváhaní ju pohladil. Normálne som si myslela, že vybuchne od šťastia. Pousmiala som sa. Láska nemala rada ani Milana.

"Dobre. Posledná otázka na dnes. Naučíš ma posunkovú reč?" Fu, chcem ho učiť? Keby sa ma opýtal ktokoľvek iný, odmietla by som. Ten jeho pekný ksichtík plný očakávania ma, bohužiaľ, presvedčil.

"Ok."