Tichá láska

Časť 4

No super. Je tu znova. Tentokrát som si dávala pozor, takže hneď ako sa zjavil pred mojimi dverami, vpustila som ho dnu. Pochopil zbytočnosť obleku a prišiel v čiernych džínsoch a svetlo-hnedom kabáte. Uložil si kabát na vešiak a ja som zistila, že buď ide na rande, alebo sa rád oblieka do obtiahnutých tričiek. Nie že by mu to neseklo. Mal čo ukazovať.

Otočil sa na mňa: "Tak, kde budeme pracovať?" 

Pokynula som ho, aby išiel za mnou. Tentoraz som si vybrala obývačku. Je príjemnejšie sedieť na gauči, než na tvrdej stoličke. Obývačka bola priestranná a, vďaka veľkým oknám na jednej strane, aj svetlá. V strede sa vynímal stôl obkolesený dvomi gaučami. Po bokoch boli skrinky a police plné blbostí, ktoré som povyhrávala alebo kúpila cez internet. Zem bola vyhrievaná s jedným kobercom zaberajúcim priestor medzi gaučami, nech som na mäkkom, keď sa mi nechce na nich sedieť. Všetko v odtieňoch červenej. 

Posadila som sa na jeden z gaučov a Teodor si sadol oproti mne. Všetko som dopredu pripravila, nech je tu čo najmenej času. Ešte na mňa nevytiahol otázky ohľadne môjho včerajšieho správania. Snáď na to zabudol.

"Keďže mi o sebe nechceš nič povedať, pôjdeme na to inak," povedal. Zakríkla som to.

"Ako?"

"Budem ťa musieť  spoznať popri práci," povedal akoby nič. No to teda nie. Nechcem mu o sebe povedať ani to najzákladnejšie.

"Tak veľa šťastia, lebo ja ti o sebe nič nepoviem," napísala som.

Uškrnul sa: "Takže nechceš, aby som ti pomohol s tvojou knihou? Nechceš urobiť tú najlepšiu knihu zo všetkých?"  

"Odkiaľ berieš presvedčenie, že mi pomôžeš?" Ak mi teraz povie nejakú blbosť, tak ho vyhadzujem a volám nakladateľstvu, nech mi dajú iného editora.

"Nevšimla si si, že tvojim knihám niečo chýba?" povedal s istotou.

 ...

Myslela som si, že ja jediná mám taký pocit. Dobre. Môže byť namyslený.

"Dobre, uznávam. Všimla som si to tiež." odpísala som, aj keď trochu namrzene. "Ako mi teda chceš pomôcť?"

Zamyslel sa a po chvíľke povedal: "Obed bude pekný začiatok."  Vstal a prešiel do kuchyne. Otvoril chladničku hľadajúc niečo jedlé. Mal šťastie. väčšinou nemám nič, okrem vifoniek, ale raz za čas ma prepadne chuť na normálne jedlo. Vytiahol zeleninu, syr a kuracie mäso. Neviem, čo ma prekvapilo viac. Či to, že vie variť, alebo to, že sa to mäso ešte neskazilo. Prestala som naňho pozerať a radšej som mu išla pomôcť aby mi nerozhádzal kuchyňu. Varili sme v zvláštnej atmosfére. Vyzeral, že sa pri varení rozpráva, keď má spoločnosť, aj myslím, že niečo povedal, ale nepozeral na mňa, takže neviem čo.

Po polhodine varenia sme zasadli za stôl s dobre voňajúcim kuraťom na bylinkách so zeleninou. Syr bol nakoniec po záruke.

Rozkrojila som kura a strčila ho do úst. Ježiš, to skvelé! Mojej mame sa takéto jedlo nikdy nepodarilo. Vzhliadnem k nemu a zistím, že ma pozoruje. Jeho pohľad dával jasne najavo, že čaká kým ho pochválim. Prečo nie. Usmiala som sa a dala palce hore. Rozžiaril sa ako sviečka.

"No nie je to lepšie ako nudle?" povedal. Zasmiala som sa. Ten kúsok kuraťa, čo mu vykúkal z úst, mu nepridával na serióznosti. 

Po dojedení sme sa vrátili do obývačky.

Spýtala som sa s miernym záujmom: "Čo teraz?" 

"Teraz ti poviem, čo by si mala zmeniť z toho, čo si mi ukázala,"  odpovedal. Čakala som, že budeme robiť ešte niečo iné, ako iba obed. Páčilo sa mi to. Nemám sa na čo sťažovať, aj ten obed je viac ako musel urobiť. S jemnou nechuťou som sa pustila do práce.