Tichá láska

Časť 2

Je to tu. Sobota sa preliala do nedele a tá zas prepadla pondelku. Mala by som sa obliecť do niečoho formálnejšieho, ale v teplákoch a mikine ma uvidí každé naše stretnutie, takže je to jedno.

Prevalila som sa na bok a vstala z postele. Pozrela som na hodinky. Desať hodín. Láska pravdepodobne chce jesť. Pri prechode do kuchyne ma zastavil kôš so špinavým oblečením priamo pred vchodovými dvermi. To by som mala upratať. Aspoň takú námahu si dám. Strčila som ho do práčovne. Potom budem prať. Láska už netrpezlivo vyčkáva pred miskou. Vyzerá ako keby mňaučala. Tlesknem jej. Má smolu, ale ja ju nikdy nezapočujem. Ranný čaj a kaša ma vzpružili natoľko, aby som si znova ľahla do postele a začala čítať knihu. Času ešte mám dosť. Však nepríde tak skoro.

Teodor

Neviem, či na mňa kašle alebo na mňa zabudla. Ešte sme sa nespoznali, no ona o to nemá, ako vidím, ani záujem. Je jedenásť hodín. Ja som tu od desiatej. Chcel som jej zavolať, ale z nejakého dôvodu mi nedali jej číslo. Tých dvanásť e-mailov by si ale mohla všimnúť. Chcel som urobiť dojem a prísť skoro, no lepšie by bolo, keby som prišiel neskoro. V tejto zime mi nie je všetko jedno. Ešte chvíľu a odpadnú mi prsty. Mal som si obliecť niečo teplejšie ako oblek. Bože. Človek chce zapôsobiť a dostane za to omrzliny. To, že má vynikajúce knihy zjavne neznamená, že bude mať aj dobrú osobnosť.

Angela

Hodiny ukazujú dvanásť. Mala by som sa pozrieť, či mi náhodou nenapísal. Nie príliš nadšene som sa došuchtala k počítaču. Niekto mi napísal...13 správ!? Otvorila som prvú z nich:

Teodor Lonský-10:00

Dobrý deň, už som tu.

...kurnik. Ktorý debil chodí na stretnutie o desiatej ráno!? Prebehla som po chodbe a otvorila dvere. Jasné, stojí tu ako babka pred kostolom. Ešte aj oblek si dal! Fakt jak do kostola. Vyzeral akoby videl Ducha Svätého. Schmatla som ho za ruku a vtiahla ho dnu. Naozaj tu stál dve hodiny. Je priam ľadový. Potiahla som ho do kuchyne. Nebude mi behať po dome bez dovolenia. Usadila som ho za stôl a dala variť vodu. Musí sa nejako ohriať a čaj je vynikajúci prostriedok presne na to.

Už usadená, s čajom pred nami oboma, som sa naňho prvýkrát poriadne pozrela. Nevyzeral zle. Tmavohnedé vlasy, šedé oči a pekne vyrysovaná tvár. Možno posilňuje. Snáď bude jeho práca na tom aspoň tak dobre, ako jeho vzhľad.

"Máte to tu pekné, ale krajšie by tu bolo o desiatej," povedal. Síce nepočujem, ale z pier čítať viem. Chce byť sarkastický, ako vidím.

"Mal si prísť neskôr," zaposunkujem. Pozeral na mňa ako teľa na nové vráta.

"Čo to znamená?" spýtal sa. On snáď nepozná posunkovú reč! Oni mu nepovedali, že nepočujem?! Bože. Prešla som do pracovne a schmatla zápisník a pero.

"Ja som hluchá," napísala som. Prešla som späť do kuchyne a podala mu zápisník. Pozrel na mňa, potom na zápisník a potom znova na mňa.

"Vážne?" vyzeral, ako keby mu preskočil hlas. Kývla som. Toto si s nimi vybavím. Dávať mi niekoho a nepovedať mu základné veci.

"Vážne," napísala som. Dúfam, že si nemyslí, že by som si z neho robila srandu.

Po chvíli začal otvárať a zatvárať ústa a divne rozhadzoval rukami.

"Čo robíš?" spýtala som sa. Pozrel na to, čo som napísala a sklapol.

"Ty naozaj nepočuješ," zdalo sa, akoby to zašepkal, ale nebola som si istá. Trochu ma nahnevalo, ako smutne sa tváril. Smutné to bolo pred rokmi. Teraz je to realita.

Teodor

Asi zamrznem. Dvanásť hodín preč a ona ešte neodpísala. Dokonca som jej zaklopal. Nie je doma? Však vie, že mám prísť.

Premýšľal som o odchode, keď sa dvere náhle otvorili. Stála tam žena trochu mladšia odo mňa, so svetlo hnedými, skoro blond vlasmi, jemne krojenou tvárou a priemernou postavou. Pekná je, to musím uznať. Aj keď je len v teplákoch a tričku.

Schmatla ma za ruku a vtiahla dnu. Prebehla do kuchyne, stále držiac moju dlaň a usadila ma za neveľký, drevený stôl. Nebol nijako špeciálny. Kuchyňa bola neveľká, s kuchynskou linkou, chladničkou a týmto stolom so stoličkami. Po pravej strane boli dvere, asi do špajze, a naľavo bola miska zdobená odtlačkami paciek. Takže má domáceho miláčika.

Angela predo mňa uložila pohár s čajom a sadla si oproti mne. Čas na konverzáciu.

"Máte to tu pekné, ale krajšie by tu bolo o desiatej," naznačil som. Chcel som vidieť, čo mi na to povie. Začala divne rozhadzovať rukami. Vôbec som nechápal, čo robí. Všimla si môjho zmätenia, vzdychla a vyšla von z kuchyne. Kam ide? Nemôže sa so mnou rozprávať normálne?

Pribehla späť aj so zápisníkom a perom. Zdalo sa, že tam niečo napísala. Podala mi ho.

"Ja som hluchá."

...to som nečakal. Nepočuje?! Ako je to možné? Jej knihy nikdy nenaznačili taký vážny hendikep.

"Vážne?" opýtal som sa.

"Vážne." Nechcelo sa mi v niečo také veriť. Musel som sa presvedčiť. Začal som rozhadzovať rukami a nahlas kričať nadávky, za ktoré by sa nehanbil ani drevorubač...Nič. Naozaj nepočula.