Náhrdelník života ✔

KAPITOLA 17

Laila mlčky hľadela na výjav pred sebou neveriac vlastným očiam. Toto dievča jej práve tvrdí, že je Arianina sestra.

„Ja... ja som Laila," predstavila sa Melanie.

„Kde to som?" zopakovala svoju otázku.

„Neviem," odvetila jej popravde, na čo dievča sklopilo zrak a Laila si až teraz všimla predmet ležiaci v jej rukách. Vec alebo predmet, alebo objekt, ktorý Laila chcela vidieť zo všetkého na svete najmenej. Pravda, veľa tu z toho sveta neostalo.

„Kto to urobil?" neprestala klásť otázky, pričom zodvihla ruky, pútajúc pozornosť na jej spojené dlane s mierne ohnutými prstami do menšej misky.

Cítila sa trápne a podvedome sa začala celá triasť. Uvažovala, či má povedať pravdu. V hlave jej donedávna vírilo množstvo prúdov myšlienok, no očividne nie a nie zastať, lebo cítila v sebe neporiadok, ktorý nevedno upratať a ani len na sekundu rozpoznať ten malý smietok v tej kope zbytočností. „Čo sa to tu do čerta deje?!" zvýšila hlas.

Nastalo zdrvujúce ticho. Potom Melanie pootvorila ústa a šeptala: „Rozpoviem ti príbeh. Kedysi dávno som žila so svojou rodinou v jednom krásnom meste – Delfii. Osud nás všetkých však nebol ako vo svete, o ktorom sme počúvali od mala iba samé báje. Odvíjal od štyroch predmetov mocných ako vesmír samotný a každý z nich mal na starosti strážca. Moja mama bola strážkyňou predmetu známeho pod názvom Aureus vitae.

V jednu chladnú noc sa schyľovalo k búrke – vietor dunel, voda z nebies sa nám liala k nohám v litroch. Nik sa vtedy neodvážil vyjsť do ulíc, no potom sa rozpútal boj. Každý obyvateľ napriek prírodnej smršti vyšiel z domu obzerajúc sa vôkol seba. Rodičia v ten večer zahynuli krutou smrťou a spolu s Arianou sme sa dali na útek. Vedela som, že Aureus nemôže padnúť do zlých rúk, a tak som ho potajme vzala z hrude našej drahej matky.

Cítila som vibrácie – medailón vedel, že strážca skonal, a preto sa zveril do nových rúk – tých mojich. Prešli sme bránou, ale Áron nás našiel a posledné, čo si pamätám je, ako som padala vzduchom vediac, že nadišiel môj čas. Pochop ma, potrebujem vedieť, čo sa stalo potom."

Lailine uši vnímali každučkú hlásku, ktorá sa v jej mozgu spájala s nasledujúcou, aby vytvorili obraz udalostí, čo sa v Delfii v onú noc diali, no stále jej nedávalo zmysel, ako je možné, že sa Ariana s Melanie až tak podobajú. Iba ak...

„S Arianou ste... vy ste dvojičky?"

„Áno, no ja som staršia," odvetila.

Videla žiaľ na jej tvári a nemohla sa prinútiť klamať, potláčať emócie, ktoré do nej vniesol Melaniin príbeh. „Poviem ti, čo sa stalo," nahlas vzdychla, na čo dievča spozornelo.

„Vtedy, keď si spadla, tvoja sestra, teda Ariana, zakopala medailón do zeme a ostala žiť v mojom svete. Ten Áres alebo kto ho nezískal a po celý čas bol v bezpečí ukrytý v kmeni stromu..."

„Prečo je potom rozbitý?!" skočila jej Melanie do reči.

„Tu sa začína ďalší príbeh," pokračovala ignorujúc jej poznámku. „Minulý rok pricestovalo do mesta jedno dievča...," bolo ľahšie rozprávať skutky, ktoré spravila ako činy iného človeka. Pokračovala až pokým Melanie nevylíčila všetky podrobnosti, ktoré potrebovala vedieť. Bolel ju z toho žalúdok, pretože toto rozprávanie poznala až príliš dobre a vravievala ho už toľkokrát, že to ani nevie spočítať. Na konci spravila dlhú odmlku, počas ktorej Melanie tuho premýšľala a potom, pripravená na to, čo tá veta spôsobí, prišla na svetlo s tým najdôležitejším faktom. „No a to dievča... to dievča som... to som bola ja."