Náhrdelník života ✔

KAPITOLA 7

Koniec školského roka sa nenávratne blížil a Laila mala obavy z toho, čo bude nasledovať. V Topase žili už pár mesiacov, čo bolo až nezvyčajne dlhé časové obdobie a jej mama sa doma začala chváliť výsledkami svojej práce. Neposúvali sa míľovými krokmi, no verila, že už nepotrvá dlho a ich objav bude stáť za to. Desila sa momentu, ktorý jej vždy na pár sekúnd zastavil srdce. Život ju však naučil vyrovnať sa s tým a pohnúť sa ďalej.

V tomto prípade to bolo iné. Našla si priateľov a to pre ňu znamenalo objavenie pokladnice plnej šperkov a zlata. Z Laily, Rebeky a Toma sa stala skutočne nerozlučná trojica. Všetko podnikali spolu a Laila sa úprimne tešila z ich prítomnosti.

„Tak čo?" nadhodila Rebeka rovnako ako každých päť dní, odkedy odcudzili starý zápisník. Laila nenávidela túto otázku, lebo hladina jej adrenalínu stúpla zakaždým, keď si uvedomila, že jej je ten denník k ničomu.

„Stále nič," precedila pomedzi zuby. „Mám pocit, že to k ničomu nevedie. Stále tam píše iba o tom, aké mala príšerné detstvo a čo sa deje v jej živote. Nie je tam nič, čo by ma mohlo zaujímať."

„Skús myslieť pozitívne, že to predsa len má zmysel a niečo sa tam objaví," povzbudila ju, i keď aj z nej tá optimistická nálada opadla rýchlejšie, ako keď zamračenú oblohu osvetlí blesk.

„Stále čítaš tie zápisky?" zapojil sa do debaty Tom.

„Áno, no bezúspešne. Začína to pre mňa strácať zmysel."

„Potom moja ďalšia otázka znie: Prečo v tom pokračuješ?"

„V čítaní?" spýtala sa. „Neviem, nedokážem prestať. Bola som tak veľmi presvedčená, že je to stopa a možno niečo vo mne pretrváva a verí v to."

„V tom prípade sa nevzdávaj," počula ho povedať ráznym hlasom. Povzbudilo ju to a pripomínala si to vždy, keď potrebovala nájsť zmysel v čítaní výpovedí panie z Topasu.

Nasledujúce dni sa však situácia začala meniť.

Spomenula som si, odkiaľ pochádzam a aj keď som to miesto hľadala vyše mesiacov, nikde na mape som ho nenašla. Niečo vo mne ma presviedčalo, že som sa zbláznila, ale tá druhá polovica bola presvedčená, že nie som šialená.

To mesto sa volalo Delfia a moji rodičia... o nich stále bohužiaľ veľmi veľa neviem. Pamätám si však, že mi vravievali príbeh. Bol to príbeh o tom, ako sa spojili štyri magické predmety a vytvorili všetko, čo som poznala – prírodu, mesto, náš svet. Odlišoval sa vo všetkom od toho, čo poznám a považujem za normálne. Každý z tých predmetov bol v spojení z jedným zo štyroch najdôležitejších elementov, a to životom, časom, dušou a mocou.

Podišla som bližšie k rastline prekypujúcej životom, ktorú som ako dieťa posadila, dúfajúc, že robím správnu vec. Teraz už aspoň z časti viem, kto som a čo znamenajú moje výstrednosti. Stále je však ešte priveľa toho, čo je pre mňa doposiaľ neznáme. Prečo som ju tam zasadila?

Laila sa vystrela a zodvihla zrak. Jej mozog spracovával informácie, o ktorých sa dočítala a fakt, že mala pravdu. Zápisník a autorka skrývali tajomstvo, ktoré chceli pochovať na večné veky a tým tajomstvom bol záhadný svet menom Delfia.

Prisunula si päty bližšie k sebe a ruky oprela tak, že jej viseli z kolien ako jedna strana hojdačky. Knihu zvierala v ľavej ruke a tá vytvárala príjemný tieň na jej tvári. Držala ju proti svetlu a bez žmurknutia zízala na jeden jej bod.

„Delfia," šepla, pričom odhodila knihu, ktorá sa odrazila od mäkkého matraca a pristála na vankúši. Následne si to rozmyslela a ďalej zrakom prechádzala po rukopise. Chcela sa o Delfii dozvedieť omnoho viac.