Náhrdelník života ✔

KAPITOLA 12

Počas nasledujúcich dní Laila premýšľala, čo to v tú noc bolo. Prečo mala nutkanie Toma objať? A čo to bol za pocit, ktorý cítila? Prežíva aj on to, čo ona? Tieto otázky ju mátali čoraz viac. Nemyslela na nič iné.

V kuchyni ju čakala pani Sammersová – sedela za stolom so založenými rukami. Poznala ju veľmi dobre a vždy, keď mala takto založené ruky, značilo to, že sa niečo deje. Bez reptania si sadla oproti a čakala, čo bude nasledovať.

Jej mama si vzdychla a tvár zaborila hlboko do dlaní. „Laila," oslovila svoju dcéru, „už nie si malé dievčatko, preto by si to mala vedieť."

„O čo ide?" nadhodila.

„Možno si si všimla, že v poslednom čase sme sa s tvojím otcom hádali..."

To sa nedalo nevšimnúť, pomyslela si.

„...Ide o to, že máme menšie problémy v práci. Vieš, že ako archeologička musím cestovať a tvoj otec rieši pracovné záležitosti z pobočiek svojej firmy – dozerá, či všade všetko funguje tak, ako má a prípadne vzniknuté problémy rieši.

Chceli sme ti urobiť radosť, lebo vidíme, aká si tu šťastná a rozhodli sme sa, že tvoj otec prestúpi na inú pracovnú pozíciu. Vyskytli sa však problémy, ktoré ani jeden z nás nečakal. Žiadali sme, či by nemohol pracovať z domu a spočiatku to vyzeralo nádejne, no potom sa stal na pobočke v Kalifornii škandál a riaditeľ obvinil otca, pretože bolo jeho úlohou preveriť to. Všetko sa tam zdalo byť v poriadku, nič podozrivé, ale po tom škandále vysvitlo, že to bol podvrh a zmluvy boli falošné. Zamietol našu žiadosť.

Laila, všetci sa dopúšťame chýb a tvoj otec ju tiež spravil, že to neoveril poriadne, ale len naoko. Spôsobilo nám to však komplikácie. Budúci mesiac ma povolali do Európy a tvoj otec s tebou nemôže zostať doma. Aj keď vieme, ako si sa tešila, zrejme sa budeme musieť odsťahovať."

Lailin mozog poriadne zaregistroval len posledné slová. Počúvala ju a bola rada, že jej to povedala, ale plne si uvedomovala, čo to znamená. Ak to jej otec v práci neurovná, s týmto miestom bude koniec.

Nevedela, ako má na to zareagovať. Rozhodla sa usadiť na terase a tupo zazerať na záhradu, ktorú nedávno dokončila v nádeji, že bude súčasťou jej života pokým si nezačne písať vlastný osud.

Utápala sa v beznádeji a myšlienkach víriacich v jej hlave. Zrazu jej zacengal mobil. Sklopila pohľad na meno volajúceho – bol to Tom. Opustila myšlienky a zvolala: „Haló?"

„Ahoj, tu je Tom. Dnes o 11.30 na námestí, platí? Zájdeme na obed. Aj Rebeka súhlasila."

Mrkla na hodinky a na pani Sammersovú. Váhala, či má povedať áno alebo nie, možno aspoň na chvíľu zabudne na realitu. „Budem tam," zložila.

Vošla dnu, aby mame oznámila svoj odchod. Videla sklamaný pohľad na jej tvári, ale už to predsa sľúbila. Nemôže to odrazu zrušiť.

„Dobre," povedala napokon. Laila sa ju poponáhľala objať.

Presne 15 minút po jedenástej si zbalila kľúče, mobil a peňaženku a vyšla na pokojnú ulicu. Bývali tu akurát pol roka, a tak nemala ani najmenší problém trafiť na miesto stretnutia. Mesto nebolo tak veľké ako Kalifornia, no dosť veľké na to, aby sa aj tu človek vedel stratiť.

Zrýchlila tempo, lebo hrozilo, že príde neskoro. Cestou premýšľala, čo si dá na obed. Dám si asi kuracie kroketky s kečupom, dumala. Nie! Lepšia bude bravčová krkovička na pive... Toľko snívala o jedle až jej začali tiecť slinky.

Pri príchode na námestie tam Tom s Rebekou ešte neboli. Čakanie si spríjemnila sedením na lavičke vedľa postaršieho pána. Lámal francúzsku bagetu na malé omrvinky, ktoré hádzal dolu do rieky. Mama kačka aj s kačičkami si ich vďačne lovili z vody a plnili si svoje brušká. Bol to úžasný pohľad. Sú tak bezstarostné... Netrápi ich nič okrem zvierat, ktoré sú v potravinovom reťazci vyššie a majú radi kačacie mäsko.