Náhrdelník života ✔

KAPITOLA 14

Laile bilo srdce ako zvony hlásiace poludnie. Nebola si tým istá, ale všetko tomu nasvedčovalo. Tá situácia nebola náhodná. Niečo sa deje.

Zavrela sa do izby a horúčkovite pochodovala v kruhu, zatiaľ čo zrak upierala do zeme.

„Rozoberme si to," vravela sama sebe. „Prisťahovali sme sa do Topasu a začali sa mi diať zvláštne veci – najprv tie vidiny, potom som ukradla – lepšie povedané vzala – ten medailón a..."

Vtom sa zarazila. Vôbec si to neuvedomovala, no odkedy je Aureus vitae v jej rukách, vidiny prestali. Namiesto toho sa však objavilo niečo iné. Vtedy v lese, keď bola zúfalá z toho poobedia v reštaurácii, sa stalo celkom to isté. Vynorila sa jej predstava priateľov, ako sa udobrujú a presne to sa následne aj stalo. Neprišlo jej to zvláštne, ale dnešok všetko podčiarkol. Udialo sa to znova – predstava, žiara medailóna a potom realita. Čo ak ten medailón plní priania? Rozpamätala sa na slová napísané v knihe od Rebekinej tety:

NÁHRDELNÍK ŽIVOTA má moc ovládať osud a konanie všetkého živého. Dokáže ako započať život, tak ho vie aj za cenu obete zničiť. Považuje sa za najvzácnejší predmet všetkých čias.

To je ono! Presne to aj urobila! Zmenila ich osudy a zariadila, aby sa táto návšteva skončila dobre.

Nemohla tomu uveriť – naozaj má moc všetko zmeniť? Vyčerpaná od tak veľkého zistenia sa rozvalila na koberec a zízala na plafón svojej izby. Stále jej to prišlo celé absurdné. Ešte pred mesiacom by dala čokoľvek za takýto náhrdelník a teraz zrazu nevedela, čo má s ním robiť.

Rozhodla sa napísať Tomovi s Rebekou. Oni sú jej najlepší priatelia a určite jej poradia.

LAILA: Ahoj, máš chvíľku?

Dúfala, že je doma a odpovie jej čo najskôr. Nevedela by udržať toto tajomstvo bez výrazných známok zvláštneho správania viac ako hodinu. Jeden krátky okamih v nej dokonca skrsla myšlienka, že by si zahryzla do jazyka, nechala si to len pre seba a dúfala, že ju z toho nenafúkne. Mohla by si robiť, na čo by len pomyslela a nikto by o tom nič nevedel. Ak by niečo pokazila, dalo by sa zariadiť, aby tá pekelná situácia nemala žiadnych svedkov okrem nej. Bola by schopná nahrať si do kariet pri riešení konfliktov alebo dokonca by vedela ovplyvniť udalosti, aby jej nikdy nikto nič nezakázal. Už by nebolo žiadne domáce väzenie ani hádka s rodičmi, ktorú by si pamätali a jej správanie vyťahovali vždy, keď potrebovali vyvýšiť svoju autoritu rodiča. Toto všetko by bolo minulosťou!

Tom jej ešte neposlal odpoveď, a tak sa rozhodla napísať aj Rebeke. Na rozdiel od Toma, ona reagovala temer okamžite a dohodli si stretnutie na ich zaužívanom mieste – rohu Hinstonovej ulice.

„Rada ťa vidím!" zvolala Rebeka.

„Čau, už sa neviem dočkať, kedy ti všetko porozprávam!"

„Tak spusti."

„Dobre," odvetila, zhlboka sa nadýchla a začala Rebeke líčiť každučký okamih a ideu, ktorá v nej utkvela. Keď stíchla, čujne upierala zrak do Rebekinej zamyslenej tváre. Sledovala ako jej zreničky skáču z jedného bodu do druhého a pery nemo vyslovujú slová, ktoré nikdy neuzrú krásu sveta, lebo ich nie je počuť.

„Vravíš, že si takto zmenila rozhodnutie šéfa tvojho otca?" uisťovala sa.

„Správne," pritakala. Z pochopiteľných dôvodov Rebeke zatajila výlet do lesa. Ťarcha, ktorá narastala na jej srdci ju však prinútila vzoprieť sa strachu a povedať tie slová nahlas. „A je tu ešte jedna vec... Keď sme sa pohádali, lebo som vám nepovedala o náhrdelníku, som v žiali zašla do lesa, kde som plakala a rovnako ako v prípade pána Dunberga, som si predstavila, ako ku mne kráčate s úsmevom na tvári. Vyslovila som želanie a potom..."