Something like "Cinderella"?

9. Memories hurt

Bola nedeľa, slnko pálilo na asfaltovú cestu pod mojimi nohami a ja som kráčala, ťahajúc za sebou kufor do kopca k domu Taylorovcov. V Arizone začínalo leto - horúce a suché. Tmavé tričko vlhké od potu sa mi lepilo na chrbát pod váhou ruksaku plného mojich vecí. Premýšľala som, prečo po mňa Christian nemohol poslať Paula aby mi pomohol. Stavím sa, že pre mamu by to bol spravil. Šla som ďalej, občas sa obzrela, či neuvidím niekoho známeho. Ale v tomto čase boli ulice prázdne - bol obed a slnečné lúče dopadali na zem skoro pod pravý uhlom. Sama neviem, prečo som z domu odišla práve teraz.

O pár minút som sa konečne ocitla v tieni prístrešku nad vchodovými dverami domu Christiana Taylora. Zaklopala som a po pár sekundách mi otvoril Paul.

„Ahoj, Chloe! Nečakali sme, že prídeš tak skoro..." usmial sa na mňa.

„Uhm.." pokúsila som sa o úsmev, no bola som príliš vystresovaná.

„Ukáž, zoberiem ti ten kufor. A poď za mnou, ukážem ti tvoju izbu." Zhlboka som sa nadýchla a vykročila za Paulom hore schodmi.

Tušila som kde budem mať izbu. A mala som pravdu. Nachádzala sa hneď oproti tej Dylanovej. Pred tým som ju pár krát videla, no teraz vyzerala inak - menej opustene. Steny boli vymaľované na fialovo, oproti mne stála celkom veľká posteľ z bieleho dreva, zakrytá dekou, čo vyzeralo dokonalo upravene. Vlastne - všetok nábytok bol z bieleho dreva. Písací stôl pri rozsiahlom okne orámovanom závesmi až po zem naľavo, vstavaná skriňa po pravej strane izby. A, aby som nezabudla, vedľa písacieho stola boli dvere do kúpeľne - mojej vlastnej kúpeľne! Moja nová izba vyzerala úžasne, moderne. No na moju starú izbu nikdy nebude mať. Tak, ako nič v tomto dome na ten, ktorý som definitívne opustila.

Paul položil môj kufor k posteli, na ktorú som následne hodila batoh.

„Christian chce s tebou ešte hovoriť, nájdeš ho v pracovni..." prehodil Paul a odišiel, neznámo kam. A tak som znovu zišla na prízemie a cez kuchyňu prešla až k dverám najtichšieho miesta v dome - pracovne Christiana Taylora. Neisto som zaklopala. „Ďalej!" ozvalo sa spoza dverí. Pootvorila som dvere a čo najmenšou štrbinou som sa pretlačila do pracovne. Christian sedel za obrovským pracovným stolom obklopený hŕbou papierov.

„Ahoj Chloe. Tak čo, izba sa ti páči?" spýtal sa tónom, ktorý mi nedovoľoval odpovedať záporne. Nie že by som chcela, bola som nadmieru spokojná.

„Je úžasná!" doširoka som sa usmiala.

„Tak to som rád. Ehm, poprosím ťa tie kľúče." Oprel sa o operadlo jeho stoličky a prekrížil ruky na hrudi.

„Ou, jasné..." povedala som pohotovo a začala sa prehrabovať vo vreckách. Kľúče boli v pravom vrecku na mojich kraťasoch. Na chvíľu som ich zovrela v pästi a potom som ich - nie veľmi ochotne - položila na stôl pred Christiana.

„Okej, to je všetko. Dnes by si už mohla zostať doma - nie? A večera bude asi okolo šiestej." oznámil nie veľmi prítomne, pretože sa znovu začítal do papierov. Prikývla som, aj keď nemal šancu si to všimnúť.

„No, to je všetko, môžeš ísť." pozrel na mňa a ja by som prisahala, že to bol pohľad a lá vypadni už, kurva. Otočila som sa a vypochodovala z jeho kancelárie.

Keď som prišla do kuchyne, v žalúdku mi nahlas zaškvŕkalo. Od rána som nič nejedla. Snáď to nebude prekážať. S touto myšlienkou som otvorila chladničku, ktorá bola dvakrát väčšia ako tá naša. Ale zato nejako prázdnejšia. V jednej miske som našla zvyšok špagiet s nejakou omáčkou. Voňali nenormálne dobre. Teraz som tu doma, vravela som si keď som ich vkladala do mikrovlnky, ktorú som zapla na minútu. Počas tej minúty som vybrala zo skrinky pohár, kde som si ešte naliala jablkový džús, ktorý bol položený na linke. Vybrala som špagety a odniesla som ich aj s džúsom na barový pult, ktorý slúžil ako stôl. Sadla som si na vysokú stoličku a nahlas si povzdychla. Nemala som tušenie, ako si tu zvyknem bývať. Vložila som si do úst sústo (úplne božských) špagiet, na chvíľu zavrela oči a skúsila si predstaviť, že Dylan sedí vedľa mňa ako za starých čias.

Po tom, ako som dojedla a naukladala riad do umývačky, som sa odpratala do svojej izby a začala si vybaľovať veci, ktoré som si priniesla. Moje oblečenie zabralo ledva polovicu skrine a obsah poličiek a skriniek v kúpeľni bol minimálny. Zato polička na knihy v mojej izbe bola plná a taktiež písací stôl, kde som nahádzala všetky veci do školy. Keď som konečne skončila, padla som na posteľ a nejako sa mi podarilo zaspať.

Keď som sa zobudila, bolo pár minút po šiestej. Pretrela som si oči a zbehla po schodoch dole do kuchyne. Neviem, čo som čakala. Paula, či dokonca Christiana stojaceho za kuchynskou linkou, pripravujúceho večeru? Alebo žeby už sedeli za stolom, večera nachystaná a čakali na mňa? Naozaj netuším. No pravda sa skôr podobala tej druhej možnosti: áno, na stole bola večera. Nie, nikto pri ňom nesedel. A vlastne nikto nebol ani nablízku. Aha, a tá večera bola jablko. Jedno - malé - posraté - jablko. A pri ňom odkaz.

„Odišiel som na pracovné stretnutie. Tu máš večeru, dobrú chuť. A zostaň už doma. Christian."

Frustrovane som si povzdychla a pustila sa do jablka.

Bolo niečo okolo deviatej, keď ma napadlo, že by som mohla zavolať Dylanovi. Kto vie, či mu Christian povedal o tom, že tu bývam? Ak nie, mala by som mu to povedať. Ak hej, aj tak by som mu mala zavolať. Vybrala som z vrecka mobil a vytočila jeho číslo. Namiesto toho, aby sa začalo pravidelné pípanie, ozve sa známy hlas: „Volané číslo neexistuje."

____________________________________________

Ahojte, nová časť je na svete :) aj keď po dosť dlhom čase. Proste writer's block (alebo ako sa to volá) :D asi to poznáte všetci čo niečo píšete, takže snáď to pochopíte.. :D :)