Something like "Cinderella"?

4. Drowning in darkness.

》o 2 roky neskôr - 16 rokov - prítomnosť《

Viezla som sa s mamou na slávnostný obed - mala narodeniny - do našej obľúbenej reštaurácie. Bolo uprostred jari, takže lúky, záhrady a niektoré stromy boli posiaté rôznymi kvetmi. Bolo to ako v rozprávke. Pozerala som z okna a rozplývala sa nad toľkou krásou.

Šli sme po prázdnej, rovnej ceste, nikde nikoho. Mama si mohla užívať voľnosť, ísť niekde po strede. No ona sa poctivo držala na našej polovici cesty.
V tom sa zozadu ohromnou rýchlosťou prinútilo nejaké auto - bolo biele. Alebo strieborné? Neviem, slnečné lúče ma oslepovali. Nebezpečne rýchlo sa približovalo. Vo mne narastali obavy. Možno som na ne dovtedy nemala dôvod no potom -...
Stalo sa to hrozne rýchlo. Muž v aute nás nejako vytlačil z cesty. Mama strhla volant doľava a my sme plnou rýchlosťou nabúrali do stromu - do jedného z tých nádherne rozkvitnutých.

"Pozor!" Zvrieskla som na ňu pred nárazom. No bolo neskoro. Kapota, a vlastne celý predok auta sa rozbil akoby bol z porcelánu. Tak isto sa rozbilo aj predné sklo. Auto dymilo, vzduch začínal nepríjemne páchnuť.  Obrátila som sa na mamu a zatriasla ňou. Sedela v nejakej podivnej polohe - na kraji sedadla, nahnutá dopredu.  Nemala zapnutý pás, pomyslela som si.

"Mami! Musíme vypadnúť! Preber sa!" kričala som.

"No tak! Nenechám ťa tu predsa..." Rozplakala som sa zúfalstvom. Zadná časť auta začala horieť, vtedy sa mama ozvala: "Bež preč..." Šepla na pokraji síl a zastonala od bolesti. Pramienok krvi zo spánku jej stekal až ku krku. Znovu strácala vedomie.
"Mami... ľúbim ťa. " vzlykala som. Nahla som sa k nej bližšie a vtisla jej poslednú pusu na líce.  Vtedy som si všimla že nohy má úplne zakliesnené v troskách dolnej časti a v boku má zabodnutú páku z ručnej brzdy. Božemôj. Naplo ma. S roztrasenými rukami som si rozopla bezpečnostný pás. Oheň sa približoval, hrozilo, že auto čoskoro vybuchne. V náhlom návale adrenalínu som nejakým zázrakom vyrazila dvere a doslova vypadla von na vlhkú trávu. S námahou som sa postavila a tackala sa čo najďalej. Prešla som pár metrov, keď auto vybuchlo, čo ma zrazilo na zem a stratila som vedomie.

###

"Mami? Čo sa stalo?  Kde to som? ... DYLAN?" Skríkla som ale hlas mi z úst nevyšiel. Všade bola tma. Prázdnota a hrobové ticho nekonečného priestoru bolo desivé. Nevidela som nikoho a nič, akoby mi zaviazali oči šatkou. Prstami som za dotkla tváre, aby som zistila čiešte nejakú mám. Totiž som ani nič necítila. Prešla som až k očiam. Zavrela som ich a otvorila. Vo výhľade mi nebránila nijaká šatka. Nebránili mi zavreté oči, pretože som ich mala otvorené dokorán. Uštipla som sa na zápästie. Nebolelo to, necítila som vôbec nič. A nemyslím fyzicky. Necítila som strach, radosť, smútok ani hrôzu, i keď  toto prostredie tak pôsobilo.
Nevidela som nijaké steny, alebo proste niečo. Potom ma napadlo, že by som mohla skúsiť podlahu. Na niečom predsa musím stáť! Zúfalo som potrebovala nejakú oporu. Pomaly, s rukami pred sebou som si začala sadať. Keď som sa dotkla kolenami - asi - zeme, akoby náhle zmizla. Padala som. Cítila som ako padám. Cítila som ten otrasný tlak voľného pádu. Ale cítila som! A potom som započula niečí hlas... 

"V aute boli dve osoby. Jedna je mŕtva, druhá stihla vybehnúť pred výbuchom a momentálne je v bezvedomí." hovoril niekto neznámy niekde v diaľke.

A potom som celou silou dopadla do vody. Ani kúsok tela nezostal suchý, oblečenie mi priľahlo k telu. Klesala som na dno. Z úst plávali k hladine posledné bublinky vzduchu ktorý som doteraz zadržiavala v pľúcach. Začala som kopať nohami, chcela som sa ísť za nimi. Pokúsila som sa plávať, ale bezúspešne. Pomaly som sa vzdávala...

„Doktor! Strácame ju!" znovu som započula ten hlas. Tentoraz prichádzal z bližšieho miesta...

Otočila som sa tvárou ku dnu, aspoň by tam malo byť. No namiesto toho som tam videla svetlo - klesala som k slobode? Moje pľúca boli v jednom ohni no znovu som nabrala aspoň kúsok nádeje, že sa dostanem z tohto temného miesta. Klesala som ďalej a ďalej, mala som pocit, že celú večnosť až kým to svetlo nezačalo byť oslepujúce. Zavrela som oči a prikryla si ich dlaňami. Nakoniec som sa doň ponorila... a potom som sa prebrala. 

Počula som neustále pípanie prístrojov. Pri mne stála sestrička, mala krátke čierne vlasy po ramená, bola tak vo veku mojej mamy... 
„Zachránili ste ju?" spýtala som sa a dúfala, že ten hlas ktorý vyvracal to, čo som chcela počuť bol iba môj výmysel.  No ona sa zatvárila ľútostivo. To mi ako odpoveď stačilo.
„Je mi to ľúto... Slečna .... " pozrela sa do papierov, ktoré držala v ruke, „Sullivanová. Pamätáte si, čo presne sa stalo?" pozrela na mňa.
„No - šli sme po ceste - a potom.. potom som uvidela to auto - myslím že bolo biele... alebo strieborné... neviem... prepáčte, viac si nepamätám..." slzy mi stekali po tvári, ktorú som si zúfalo prikryla dlaňami. 
„Nevadí... Bude to zrejme posttraumatický stres. Ale keby ste si na čokoľvek spomenuli - úplne čokoľvek, dajte mi vedieť!" prikázala mi a niečo si zapisovala.
„Mhm..." prikývla som.
„Slečna Sullivanová - môžem Vás volať Chloe? Ja som Keira. - nikto za vami neprišiel. Chcela.. chcela by si niekoho vidieť? Alebo máme niekoho oboznámiť o tom, čo sa stalo?" opýtala sa a povzbudivo sa usmiala. Bol tu iba jeden človek ktorého som teraz chcela vidieť. Človek, ktorého som nevidela odo dňa, keď som ho bola v daždi odprevadiť na stanicu.
„Dylan," hlesla som, „Dylan Taylor. On - momentálne je v New Yorku, študuje tam."
„Fajn, máš jeho telefónne číslo?"
„Nie, mám jeho adresu na internát..." ktorú som nikdy nepoužila. 
„Super, tak mi ju nadiktuj. Vrchný primár ho bude kontaktovať." znova sa usmiala.
„Ďakujem." povedala som a Keira odišla. Zostala som sama. Zotrela som si dlaňami slzy a usmiala sa. Síce to skôr pripomínalo nejakú grimasu, no bol to úprimný úsmev. Dylana som nevidela dva roky. Počas prvého roku sme si volali, no potom to nejako utíchlo. Mal veľa učenia, vlastných, nových kamarátov. Čo tam po mladšom dievčati na druhej strane Štátov? 
Povzdychla som si. Keby som mala istotu, že vôbec príde... 

146 reads :3 vy ste úžasní :3 len tak ďalej :D :)