Pohľad do hlbín

3

„Vyleziem na strom a poobzerám sa. Vy zatiaľ dojedzte.” povedal a nečakajúc na odpoveď sa už škriabal na prvé konáre.

Lukáš sa svižne šplhali nahor neohliadajúc sa naspäť. Predieral sa pomedzi konáre starej košatej olivy a pod nohami sa mu mihali jej tmavé listy. Nepokoj v jeho vnútri sa preniesol aj na vonok a tak sa bez zastavenia rýchlo dostal pod vrchné halúzky. Sadol si na hrubý konár a začal kývať nohami.
Je to nanič! - pätou kopol do kmeňa.
Martin je protivný a on nevie čo s tým - zovrel konár v pästi.
Právom mu vynadal a videl že to zapôsobilo - odtrhol dva lístky.
A nechá mu to poriadne vyžrať! - roztrhol ich a pustil po vetre...

Vtom začul praskot. Vyplašene sa pozrel hore aj pod seba, no nič nezbadal. Chcel zliezť, prišlo mu to divné. Prudší vietor ho prinútil opäť si sadnúť. Ozvalo sa ešte  silnejšie zapraskanie a vtedy s hrôzou zistil že vychádza priamo z vnútra stomu. Konár, na ktorom sedel zčernal. Kmeň, o ktorý sa opieral tmavol hnevom. Listy sa skrútil, akoby zuhoľnateli. Celý strom sa zachvel smútkom a bolesťou. ,,Prečo prenášaš svoj hnev? Prečo mi to robíš. Tento les je celé veky neporušený. Jablone ponúkajú svoje pomaranče, ale ja som dušou lesa. Všetky olivy sú dušou lesa." z bolesti prerastal hlas do hnevu. ,,Myslíš, že tvoja vina je menšia ako toho, ktorý zranil tvoje srdce?" Lukáša sa zrazu zmocnila úzkosť, strach ale hlavne smútok z výčitiek svedomia. Chcel volať, kričať, že je mu to ľúto... no nemohol. Hruď mu zvierala zvláštna sila. Nemohol sa pohnúť, nemohol kričať. Zostal primrazený zúfalými výkrikmi olivy. V bezmocnom smútku si oprel čelo o tmavý hrboľatý kmeň. Po líci mu stielka slza a kotúľala sa po tvrdej kôre. Bolo ticho. Drevo si potichu vydýchlo a Lukáš pocítil znovu pulzujúcu miazgu života rozprúdenú úprimnou slzou ľútosti. Listy sa narovnali, konáre rozjasnili a žilkatinou listov pretekalo zlatisté svetlo. Oliva ožila. Lukášovo vnútro zaliala radosť zo života a odpustenia. Jemné lístky olivy mu pohladil tvár. ,,Hnev nepremôze odpustenie." Okolie sa znova rozjasnilo a vzduch naplnil pokoj a ticho, akoby sa tu nič nebolo stalo. Lukáš sa pozeral pomedzi konáre ako znovuzrodený. Hrboľaté olivy sa aj pre neho stali dušou.

Zadíval sa do diaľky. Spomínal na dvoch, ktorých nechal dolu a na svoje poslanie.
Pozrel pomedzi listy. Gaštan. Áno gaštan! Veselo sa zasmial a začal sa rýchlo spúšťať po konároch spriaznenej duše k jej kmeňu. Už sa nemohol dočkať. Slza Martinovej ľútosti už uzdravila aj jeho. Len on ju odmietol. Tešil sa na svoje ožívajúce konáre.

                                🌿

Samko natlačil do úst svoj pomaranč a šťastne sa usmieval. Martin na neho priateľsky žmurkol.
Do veselej nálady zrazu zletel zo stromu nadšený Lukáš.
„Videl som vysoký gaštan a kde je gaštan tam bude aj dom.” vysvetľoval a poskakoval okolo.
Hneď sa pozbierali zo zeme a pokračovali v ceste s novou nádejou. Kráčali potichu. Bolo to však prívetivé ticho. Martin využil dobrú náladu a nenápadne sa prišuchtal k Lukášovi. ,,Prepáč mi Lukáš. Máš pravdu bol som vážne hnusný." ,, V pohode. Nič sa nestalo." vychrlil Lukáš odpoveď, na ktorú sa tak veľmi tešil. V tej chvíli sa cítil lepšie ako kedykoľvek predtým.
,,No to vám trvalo. Nedalo sa pozerať na to ako na seba kyslo zazeráte. " neodpustil si svoj postreh Samko. Martin bezodkladne predviedol ukážku "kyslého zazerania ". Lukáš vybuchol smiechom a zlá nálada bola zažehnaná. ,,Je vidno, že ste bratia."

Čím dlhšie šli tým sa cítili stiesnenejšie. Na príčine bola rýchlo blížiaca sa noc. Stmievalo sa stále rýchlejšie a začal fúkať chladný vietor.
,,Prestáva sa mi to páčiť." vzdychol Samko.
Ani nevedeli ako a všetci traja sa rozbehli. Zo šera na nich zízali žlté oči a cítili ako sa okolo nich obšmietajú tmavé tiene. Začalo husto pršať.
Bežali ozlomkrky, potkýnali sa a ťahali jeden druhého. Už im bolo úplne jedno čo z ich pyžama zostane. Unavený a vysilený dobehli ku gaštanu a tam ich čakalo sklamanie. Čistnka bola úplne prázdna. Domu nikde.
,,Čo teraz? Nemáme šancu, nevieme kam ísť!"  Okolo nich sa rozbesnela ešte väčšia búrka. Stromy vŕzgali, vietor stonal a dážď padal v ťažkých hustých kropajách. Zničene sa zviezli na zem ku kmeňu obrovského gaštana. Posledná nádej ich opúšťala.
A vtom do tohto rámusu a tmy zasvietilo drobné svetielko. „Svetluška!” šepol Samko. Všetci dostali novú silu. Akoby ich kopla elektrina. Zrazu namiesto jednoho svetielka ich bolo tisíce a vznášali sa v rade do výšky popri kmeni. Svietli ticho a nehybne, a dažďové kvapky ich obchádzali. Čakali bez pohnutia a aj vzduch sa okolo nich zastavil. Bola to nemá výzva? „Ja viem!” svitlo Lukášovi. „ Dostali sme sa sem spoločným pádom. Spolu sme padli a spolu musíme aj vstať! Svetlušky nám ukázali cestu: Musíme na strom.” Nikto nič nehovoril. Všetci vedeli, že má pravdu. Martin sa však striasol.
,,Ako máme vyliezť až hore v takom vetre? Spadneme! Je to poriadna hlúposť!"
„Spoločne. Cesta naspäť existuje. Naozaj sa teraz zľakneš?” Tento krát Martin bez odporu dal hlasu za pravdu. Zahanbene priznal: Nemajú inú možnosť. S odhodlaním a poslednými iskierkami nádeje začali šplhať. Šmýkali sa, odierali, ale hlavne sa hrozne triasli od strachu. Po nekonečnej námahe sa všetci traja spoločnými silami dostali na vrchol. Dážď ich mlátil do chrbta a vietor hádzal na všetky strany. Nemohli už dlhšie čakať. Chytili sa za ruky. Martin silno zažmúril oči, Samko im zvieral ruky ako v kliešťoch a Lukáš si zahryzol do líca. Spolu zdvihli ruky nad hlavu. Kŕčovito sa držali, keď sa ich posledný mohutný nápor vetra snežil zmiesť. V povetrí zakvílil prenikavý a hrozný hvizd a hneď na to všetko stíchlo. Povolili zovretie a porozhliadali sa. Namiesto hrozného čarolesa boli opäť vo svojej záhrade. Nad hlavami svietili pokojné hviezdy a pred sebou ako na dlani uvideli dom. Nadšene zliezli zo stromu a hrnuli sa domov. V polovici cesty sa ešte obrátili. „Maj sa divoký čaroles.” s úsmevom sa otočili a dali si preteky k domu.
Martin sa ešte tesne pred domom predsa len obzrel.  „Nie si rieka. Zmenil si svoj smer.” Pod poslednými stromami stála Biela dievčina a žiarivo sa usmievala. „A nezabúdaj” dodala a hodila mu pomaranč.
Zmizla navždy. Jediné, čo navždy zostalo, bola spomienka na mĺkvu skalu.

                         KONIEC