Pohľad do hlbín

2

Bolo niečo po štvrtej rannej hodine a všade dookola panoval kľud. Mesiac už zmizol z letnej oblohy. Na matných listoch okrasných olív sa ligotal už len slabnúci odraz hviezd. Toto ticho letnej noci sa rozplynulo pre Martina jediným potiahnutím za rukáv. „Martin? Hej, Martin!” Šepkal Samko. „Jejda čo je?” zamrmlal znechutene a sadol si.
„Ja som hrozne smädný a zabudol som si doma fľašu.” sťažoval si Samko.
„Tak sa choď napiť domov do kuchyne.” odbil brata.
„Ale vonku je ešte tma a určite tam ešte zúria tie hrozné čary. Martin ja sa hrozne bojím. Prosím poď so mnou.” Keď Martin videl, že už zobudili aj Lukáša a Samkove vyplašené psie oči rezignovane zamrmlal. „Tak fajn. Choď sa obuť.” Nemotorne sa vymotali z vakov a Lukáš pri tom frfľal. „Vidíš to máme z toho, čo si mu narozprával.”
Po chvíli všetci traja vyšli von a vybrali sa k domu. Samko sa ustráchane obzeral a snažil sa kráčať čo najrýchlejšie. Schmatol každého za jednu ruku a rozhodol sa ich nepustiť, až kým nebudú v bezpečí. Hviezdy pomaly bledli a trávu už pokropila ranná rosa. Samko sa túžobne pozeral na oblohu kedy vyjde slnko. Vtom sa potkol o koreň a zletel na zem pričom neušetril od pádu ani ostatných. „Ty si babrák.” zavrčal Martin keď zistil, že má celé  pyžamo mokré od rosy. Lukáš sa ani nezmohol na výčitku, keďže usilovne vypľúval hlinu. Po chvíľke ľutovania a hundrania, sa všetci pozviechali prichystaní vykročiť k domu...keď vtom ich zamrazilo. Dva mohutné duby vyzerali ešte mohutnejšie. Z gaštanu pri dome, ktorý väčšinou videli aj z opačného konca nebolo teraz vidieť ani vrcholok. Cez lístie presvitalo prvé ranné slnko ešte matnejšie ako inokedy a tráva im siahala povyše členkov. Hrboľaté olivy ešte viac stmavli. Jedine jablone vyzerali zatiaľ nezmenené.
Z nemého civenia sa ako prvý prebral Samko. „My sme v čarovnom lese!" Martin by mu rád povedal, že je to hlúposť, ale teraz si nebol celkom istý. Táto zmena záhrady ho zasiahla viac ako ostatných a predsa si to nechcel pripustiť. Nasadil ľahostajnú tvár a zavelil. „Ide sa k jazierku. Vedľa neho je ten kohútik s pitnou vodou." Nikto neprotestoval. Prešla ich chuť teperiť sa k domu, ktorý teraz ani nevedeli či existuje. Samko začal mať očividne lepšiu náladu. Zvláštny pocit z tohto obrovského lesa ho fascinoval a keďže už nebola tma, začal veselo štebotať a skúmať okolie. Lukáš odvtedy čo spozoroval zmenu neprehovoril. Bol z toho zmätený a pozeral na les s väčším rešpektom. Teraz sa však ohromenie zmenilo na zvedavosť. Pripojil sa k Samkovi a spolu bádali a živo debatovali. Lukáš si začal uvedomovať, že Samko nakoniec nie je až taký otravný. Smiali sa a kráčajúc k jazierku si všetko prezerali. To čaro ich priťahovalo, no zároveň cítili, že niečo nad nimi im ukazuje vztýčený ukazovák.
Martin sa to snažil zo všetkých síl ignorovať. On si predsa vymýšľal, je to nezmysel! Prečo sú z toho taký unesení?
Ešte viac ho však škrelo, že Lukáš sa hrá so Samom. Zradil ho. Ako mu to mohol urobiť? Veď Samo bol vždy ten zlý. Špehoval ich a oni utekali a vymýšľali tajné skrýše. Teraz sa jeho bratranec a zároveň najlepší kamarát zábava s ich úhlavným nepriateľom. Stále sa snažil nahovárať si podobné veci, lebo sa nedokázal pozerať ako sa oni smejú a jemu zostal len zmätok v duši. Pár krát na neho aj kývali,aby sa pridal. Rád by šiel, ale jeho urazená pýcha mu to zamietla.
Neustále na nich zduto poškuľoval a namosúrene sa vliekol za nimi.
Lukáš odhrnul posledné lístie, no čakalo tam ďalšie prekvapenie. Namiesto jazierka, ktoré bežne preskakovali sa tam rozprestieralo rozľahlé jazero, a miesto ich papierových lodiek tu stáli dve nádherné plachetničky. Užasnuto tam stáli. Z jazera sa dvíhala ranná hmla. Brehy boli pokryté čiernym ligotavým pieskom. Ponad vodu sa nakláňali vyčnievajúce konáre, miestami polámané, zahalené z polovice chladnou hmlou. Spod tmavej nehybnej hladiny vyrastalia ostrá temná skala a druhá strana jazera bola tak ďaleko, že ledva doviedli na ponurý breh.
Vtom do tejto mĺkvej chvíle zaznel hlas.: „Pozeráš krivo nie do hĺbky." Hlas už doznel, doznela aj ozvena. Všetci traja sa pátravo no s obavou zadívali na druhý breh.
  A vtedy odtiaľ vystúpila z bielej hmly ešte belšia postava. Bola to dievčina v bielych plápolavých šatách a z rúk jej viali biele stuhy. Vlasy mala však černejšie  ako piesok na brehoch. Vyzerala krehko, ale aj tak boli všetci radi, že ich delili vody jazera. Lukáš sa pohotovo spýtal: „Kto si?"
„Som posol rána a vyslankyňou večera." Martin si odfrkol. Nemal rád nejednoznačné odpovede. Lukáš sa však nedal zmiasť: „A čo nám teda odkazuješ?" „Nepite z jazera, pite z prameňa. Tu sú vaše odpovede. Nie ste riekou, môžete zmeniť smer. Cesta naspäť existuje. Ale dokážete ňou ísť? Pozor na vodu a hľaď do hlbín." Jej hlas znel prísne, no napriek tomu vľúdne. Pri posledných slovách sa záhadne pousmiala a vytratila sa do povetria s poslednou rannou hmlou. Chvíľu ešte hľadeli na to miesto zmätení do hĺbky duše. Jedine Samko v tom mal asi jasno. „Tak poďme. Ideme sa napiť z prameňa. Ja už to vážne nevydržím." Lukáš sa vybral som Samkom k prameňu. Až teraz mu prišli na um, že je práve na mieste starého záhradného kohútika.
Martin stál na mieste. Pozoroval nehybnú hladinu. Rozmýšľal nad tým čo práve počul a nevedel sa s toho vysomáriť. Čo keby sa jej išiel opýtať? Mal by viac informácií a na tam tých dvoch bol stále urazený. A to rozhodlo. Opatrne sa obzrel a rozbehol sa k plachetnici. Rýchlo odviazal kotvové lano a strčil loďku na vodu. Vtedy sa obaja zbadali a rozbehli sa za Martinom. Kričali a mávali rukami, no on sa ani neobzrel a napol plachtu. Za malú chvíľku ich už stratil z dohľadu a ich volanie zaniklo v diaľke. Plavil sa v tichu. Voda sa čerila, ale nebolo počuť ani jednoho čľupnutia. Bola lesklá a tmavá, nebolo už ani stopy po hmle. Martnov hnev rýchlo vystriedala osamelosť.
Loďka práve voľne plávala okolo ostrej skaly vyčnievajúcej spod hladiny. Pôsobila hrozivo a výstražne. Hladina bola zvlnená a odraz v nej bol pokrivený a mihotavý. Martina striaslo. Chcel rýchlo otočiť loď, keď mu v hlave zazneli slová. „Pozeráš krivo.” Zmätene sa poobzeral. Nikde nikoho. „Pozeraj do hlbiny.” Nie rozhodne tu nezostane a nebude zízať do vody. Tá divná biela dievčina má večne hlúpe kecy. No hlas sa ozval nástojčivejšie. „Čo váhaš? Nečakaj. Máš šancu. Zastav. V stálosti je poznanie. Hlbina.” V hlave sa mu prelínali jeden hlas cez druhý. Opakovali sa stále dokola, stále naliehavejšie. „ Hlbina! Hlbina! Hlbina!”
„Dosť!” zareval. Ozvena mu pár krát vrátila koniec výkriku a hlasy zmĺkli. „Fajn pozriem sa, ale daj už pokoj.” Prevesloval späť ku skale a čakal. Čakal až kým sa hladina úplne neustálila. Teraz bola hladká a rovná ako zrkadlo. Zaostril do hĺbky a vyrazilo mu dych. Skala pod vodou siahala hlboko až ku dnu. Nebola však čierna a odpudivá ako navonok. Bola blankytne modrá. K tomu všetkému zasvietilo slnko. Lúče ľahko prešli vodnou hladinou a lámali sa na skale, ktorá teraz hrala najkrajšími modrými odtieňmi, aké si dovtedy ani nevedel prestaviť. Sedel ako prikovaný a fascinovane hľadel na hru svetla pod vodou.