Keď sa v malom mestečku ešte menšieho štátu začalo čosi skutočne diať, všetko nabralo až príliš rýchly spád.
Záhadné okolnosti zmiznutia a nájdenia tela študenta Martina Vargu otriasli nejedným rodičom, a hoci bolo verejne známe, že mladý chlapec b...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
•┈••✦✪✦••┈•
Bolo milé, myslieť si, že bol niekto naozaj jej strane. Veľmi, naozaj veľmi milé. Na rozdiel od ostatných, ktorí si s ňou očividne robili, čo chceli.
Lydia pevne dúfala, že to pán Stark myslel vážne, a že to v skutočnosti nehral taktiež. Zároveň ale nemala inú možnosť, než spoliehať sa na to, čo mala.
Čoho, ako sa ukázalo o takmer tri minúty, bolo viac ako dosť. Okrem zošitov na stolíku na ňu totiž zároveň stále ale pozeral aj jej telefón. Vysoko infiltrovaný, s najväčšou pravdepodobnosťou celkovo sfalšovaný a totálne nereálny, iPhone. Notebook odpočíval na jej nočnom stolíku, pričom bol oblepený nálepkami, čo Lydiu priviedlo na myšlienku, že ak to tu všetko falšovali a kopírovali podľa jej skutočnej izby, museli si myslieť, že bola neskutočne detskou.
Nálepky, farebné výkresy a ceruzky či perá s motívmi rozprávkových postáv len ťažko zapadali do jej motívu chovania sa ako dcéry-čierneho-Angličana-a-bielej-Slovenky, ktorá mala byť na svoj vek nadpriemerne inteligentná a vyspelá.
Lydia sa chcela rozosmiať nad tým všetkým. Inteligentnou možno, vyspelou ale určite nie. Nebolo to až tak dávno, keď pri pečení narodeninovej torty omylom vysypala celú múku na jej kamarátku. Alebo to, ako veľmi sa tešila na vydanie prvého dielu Hier o život vo filmovej podobe.
Vlastne sa divila tomu, ako mohla Stevovi Rogersovi tak rýchlo prirásť k srdcu. Ak hovoril pán Stark pravdu, snažil sa ju nájsť. Dopekla, veď jej samotný Ironman povedal, že ho zožierali výčitky a ho v podobnom stave už dlho nevidel.
Lydia si povzdychla a zo skrine vybrala pyžamo.
,,Otázkou zostáva, kde tu, do frasa, nájdem kúpeľňu," zamrmlala si popod nos. V jej normálnej izbe kúpeľňu, ako takmer každý normálny človek, nemala, a najväčšou úlohou zvyšku dňa momentálne bolo prísť na to, kde sa bude nachádzať teraz.
Do vačku teplákov si dala telefón a napokon vystúpila z izby na chodbu. Ak sem nepatrila, a ak tu skutočne mala bývať, niekde na tom istom poschodí sa kúpeľňa naozaj nachádzať musela. Minimálne v to dúfala.
***
Ako sa ukázalo, kúpeľňa sa nachádzala hneď oproti jej dverám. Trvalo jej to iba dvadsať minút, pretože zrovna tie dvere skúsila ako predposledné.
Pozitívnou informáciou dňa bolo to, že v žiadnych dverách nenašla nikoho cudzieho. Za prvými dverami sa nachádzala posilňovňa, ktorá stála dozaista viac ako všetky peniaze, ktoré si dovtedy stihla zarobiť z brigád.
