Kráľovná môjho srdca

13.kapitola- Pazúre smrti

            „Pani...mňa a Mary, želám si, aby nás pochovali spolu. Prosím...“hlas mal slabý a chrapľavý, slová z neho ledva vychádzali. Magdaléne po lícach stiekli slzy. Stisk ruky povolil.

Doma nestrávila ešte ani jediný deň, keď pred svitaním pochovali prvé obete.

            Po pohrebe sa vrátila domov. Deti boli vystrašené, mama im ako prevenciu varila všelijaké čaje a nútila ich jesť veľa cesnaku, aby odohnali chorobu. Všetci sedeli pri krbe v dvorane a zhovárali sa tíško, boli plní strachu, že choroba zasiahne aj ich. K večeru dorazila správa od kňaza, že na panstve už leží do dvadsať nakazených ľudí a počet stále rastie. Vraj ešte nikto nezomrel, ale Magdaléna bola presvedčená, že smrť ich tu dlho nenechá. Obávala sa, aby to nezasiahlo aj jej rodinu. Sedela na kožušine s ostatnými deťmi, hľadela do ohňa a tíško sa modlila. Prosila Boha, aby vyslyšal jej prosby, a aby si radšej vzal ju ako kohokoľvek zo súrodencov, alebo rodičov. Obrátila sa k otcovi. Hľadel kamsi do neznáma, v náručí držal Christophera a Matildu. Deti sa k nemu túlili a veľkými očami plnými nádeje na neho pozerali a prosili aby ich ochránil. Thomas Ledford bol obrovský plecnatý chlap, s drsným výzorom a dlhými vlasmi, ktoré nikdy nemal ostrihané ako kázala móda. Bol bojovník, ale keď držal v rukách svoje deti, vyplávala na povrch skrytá neha, ktorú v sebe mal.

            „Nedovolím, aby mi vás vzala.“, šepkal im a hladil ich po jemných vláskoch. Deti sa upokojili, ale Magdaléna s mamou si vymenili vystrašené pohľady. Obe vedeli, že keď choroba udrie, nepomôže žiadna sila a boje.

            V miestnosti bola takmer tma, len oheň a pár sviec v nej udržovali chatrné svetlo.

            „Mama, som hladná.“, pošepkala Elizabeth a k nej sa pridali ďalšie deti, dožadujúce sa jedla. Eleanor sa usmiala. To, že jej deti boli hladné, pedsa znamenalo, že sú zdravé. Zazvonila na slúžku. Tá pomaly prišla a spýtala sa, čo si prajú. V tvári bola bledá a podľa všetkého tiež vystrašená ako zvyšok domu. Onedlho sa vrátila aj s jedlom, položila ho na stôl a deti sa naň hladne vrhli. Eleanor pozrela na slúžku a tvár sa jej stiahla od hrôzy. Dievča bolo biele ako smrť a na čele sa jej perlil pot. Aj keď sa to snažila všemožne skryť zuby jej drkotali od zimy, zatiaľ čo telo horelo ako v plameňoch. Eleanor zostala ticho a dievča odkráčalo späť. Na nohách sa ledva udržalo a pri východe z dvorany sa tak zapotácalo, že takmer spadlo na zem. Deti prestali jesť. Oči vystrašene vypúlili a pozerali na chorú slúžku. Srdcia všetkých na okamih zastali a potom začali šialene tĺcť ako na poplach.

            „Deti pôjdete spať. Aby ste boli zdravé, dobre?“, Eleanor sa im prihovorila nežne a snažila sa o pokojný tón, ale Thomas s Magdalénou postrehli ako sa jej zatriasol. Thomas niesol na rukách drobné deti do spálne, zatiaľ čo tie väčšie sa pridŕžali maminej a Magdaléninej sukne. Eleanor držala sviečku a kráčala prvá. Ostatní ju nasledovali po úzkych schodoch až do izby, kde spávali deti. Postieľky mali postavené jednu vedľa druhej a vetci sa rýchlo rozbehli do perín. Pozakrývali sa tak, že len oči hľadeli von spod prikrývok. Thomas pri nich zostal, aby sa pri zaspávaní nebáli. Annie s Magdalénou mali vlastnú malú izbičku s veľkou posteľou. Mama im pomohla s prezliekaním a tiež počkala, kým sa uložia na spánok. Boli už takmer dospelé, ale v tejto chvíli sa aj ona sama cítila bezmocne ako dieťa. Obe pobozkala na čelo a palcom im na čelá spravila znak kríža.

            „Nech pri vás stoja všetci anjeli, dcérky moje.“, povedala a hlas mala presýtený trápením. Na nezhodu s Magdalénou načisto zabudla, teraz sa správala, akoby sa nič nestalo. Vyšla z izby a potichu za sebou zavrela dvere. Trvalo ešte hodnú chvíľu, kým si konečne aj ona s Thomasom mohli odpočinúť.

           

            Magdaléna nemohla zaspať. Len sa prehadzovala zo strany na stranu a oči mala stále otvorené. Nevedela koľko času prešlo odkedy si ľahli spať, keď ticho prerušil tichý ston.

            „Magdaléna, je mi zima...“, povedala  Annie zastretým hlasom. Magdaléna jej priložila ruku na čelo a rýchlo ju odtiahla, pretože mala pocit, že jej zhorí ak ju tam nechá o okamih dlhšie. Vyskočila z postele, nohy mala slabé, čo pripisovala únave a zamierila do spálne rodičov.

            „Mama, otec...“

            „Čo sa deje?“, Eleanor sa vystrašene posadila na posteli a zobudila aj Thomasa.

            „Annie je...“, Magdaléna nestihla dokončiť vetu. Kolená ju zradili. Spadla na studenú dlážku. Eleanor s Thomasom vyskočili z postele a sklonili sa k dcére. Do otupeného vedomia jej prenikali ich hlasy. Počula ich ako z veľkej diaľky, ale nevládala otvoriť ústa a povedať im, že ich počuje. Pocítila ako ju otec jemne zdvihol do náručia a kráčal s ňou do izby. Zložil ju na posteľ a prikryl mäkkou perinou.

            „Thomas, čo budeme robiť, ak naše dievčatá...“, Eleanor nemohla vysloviť tie slová, nevládala zadržať plač, tvár jej zovrel bolestný kŕč a z očí jej tiekli prúdy sĺz. Chytila muža za lem košele a schúlila sa mu do náručia. Thomas ju pohladil po dlhých vlasoch a vtisol jej do nich nežný bozk. Aj jemu tvrdá päsť zvierala srdce, bál sa o životy svojich detí, ktoré boli to jediné, čo im zostalo.

            „Plačom im nepomôžeme, drahá. Treba im obklady, chladom zraziť horúčku.“, ráznym krokom prešiel k oknu a otvoril ho dokorán. Do miestnosti zavial ľadový decembrový vietor a dvere, ktoré zostali otvorené sa s hlasným rachotom zabuchli.

            Eleanor neváhala a bežala pre plátno a sneh. Vrátila sa s veľkým lavórom a plátenné handry priložila dcéram na čelo. Obe boli spotené a horeli. Tváre mali priesvitné ako bábiky z porcelénu a pod očami sa im črtali tmavé kruhy. Eleanor prešla k Annie. Dievča otvorilo oči. Jej vždy krásne modré oči boli teraz vyhasnuté a poznačené chorobou. Opatrne dcére navlhčila pery, ktoré boli vysušené a do krvi popraskané.

            „Mama, ja nechcem zomrieť.“, dotkla sa maminej ruky, ale pevne ju chytiť nedokázala.

            „Nezomrieš, srdiečko. Vyzdravieš a všetko bude zase dobré.“, Eleanor ju pohladila po vlasoch. Snažila sa uveriť slovám, ktoré sama vyslovila, ale pri pohľade do Anniných očí ju striaslo. Z jej očí už teraz hľadela smrť, už teraz v nej sídlila a čakala na svoju chvíľu, kedy mávne kosou a zoberie zo sveta ďalšiu nevinnú obeť. Zahnala ponuré myšlienky, aby sa znovu nerozplakala a zo stola vzala čašu a nabrala do nej vodu z lavóra.

            „Napi sa.“, priložila jej vodu k perám. Annie pila, ale aj to mierne zdvihnutie hlavy ju stálo obrovskú silu. Späť na vankúš klesla úplne vyčerpaná. Zavrela oči a prepadla sa späť do temnoty.

            Eleanor presedela pri ich posteli celú noc. Thomas odišiel do izby detí, pretože na zmätok sa zobudila Matilda a pobudila aj ostatných. Ona zostala pri dievčatách, obklady im stále vymieňala a keď sa jedna z nich prebrala okamžite pri nej stála, aby sa napila aspoň trochy vody. Od únavy už takmer nevidela, s vyčerpaním klesla na kolená a oprela sa o rám postele. Izba bola tmavá, osvetlená len mihotavým svetlom sviečky, ktorá stála položená na nočnom stolíku. Vedľa nej bol položený strohý drevený kríž. Eleanor naň uprela pohľad a ruky silno vzopla v modlitbe.

            „Bože, prosím nájdi iný spôsob, akým nás potrestáš, ale prosím, na kolenách, neber mi moje deti. Sú všetko, čo mám a zaslúžia si život, nie smrť v takomto veku. Vysliš moje prosby a nedovol, aby mi ich smrť vzala...“, dlho viedla tento prosebný a zúfalý rozhovor, bez toho, aby sa dočkala nejakej odpovede. Neprišlo žiadne znamenie, nijaké záhadné uzdravenie. Jej dcéry stále kvárila horúčka a nebreberali sa z bezvedomia. Žeby aj Boh na toto prekliate panstvo zanevrel? Nevládala už dlhšie rozmýšľať a prosiť, vyčerpanosť si vybrala svoju daň a jej unavená hlava klesla na slamník a zaspala pokľačiačky, vôbec nevnímajúc nepohodlie.