Kráľovná môjho srdca

1. kapitola- Iný svet

Anglicko 1518

                  Zbadal ju hneď ako vošla do siene. Nepoznal ju, ale okamžite v ňom rozpútala búrku. Nesmelo sa rozhliadala po sieni, zjavne nikoho nepoznala. Vycítila jeho pohľad, zdvihla k nemu oči a predviedla bezchybnú poklonu. Usmial sa a hltal ju očami, nevšímajúc si utrápený pohľad svojej manželky, ktorá sedela hneď vedľa neho. Nikdy sa netrápil tým, ako sa ona cítila. Nemohla mu dať syna, a tak hľadal inú posteľ, aby malo Anglicko následníka. Chcel veľa synov, aby sa na neho, Henricha VIII., spomínalo ako na mocného muža plného síl. Potreboval dokázať, že to nie v ňom je chyba, ale v jeho manželke, ktorej telo nie je schopné vynosiť zdravého syna.

              Sieňou paláca sa rozľahli tóny ďalšej piesne. Jemná melódia pozývala dvoranov, aby si zatancovali hravé Ball del Fiore. Henrich zahnal z čela chmáry a vyskočil z vyrezávaného kresla, aby požiadal o tanec krásnu neznámu. Drobné páža mu podalo jednu z ruží, ktoré držalo v náručí a kráľ vytancoval k nesmelej dievčine. Vyčaril pred ňou tanečnú poklonu a spoza lupeňov krvavej ruže ju obdaril uhrančivým pohľadom. Dievčine sa na lícach objavila červeň a okamžite pred svojim panovníkom klesla na kolená.

             „Vaše Veličenstvo..." vytisla zo seba v rozpakoch a pohľad jej zablúdil ku kráľovnej Kataríne.

               Henrich zachytil smer jej pohľadu a pobavene sa usmial.

              „Som kráľ a vzdávam úctu krásnej žene. Na tom nie je predsa nič zlé, milady."

              Usmiala sa. Nemohla mu protirečiť, ale cítila sa hrozne. Kráľovnin pohľad bol plný bolesti a ona nechcela byť jej príčinou.

            „Zatancujeme si..." povedal kráľ a nastavil rameno, aby ju odviedol na parket. Tancovala ladne, akoby sa vznášala nad zemou a jej ruka ho tak hriala v dlani.

           „Nepredstavila si sa mi..." slová, ktoré chcel pôvodne vysloviť ako výčitku, vyzneli ako prosba.

            „Som Magdaléna z Yorku, môj pane," vyslovila potichu a pôvabne sklonila hlavu.

            „Nemôžem byť šťastnejší ako v tejto chvíli, že som ťa spoznal, krásna Magdaléna," zašepkal s perami až príliš blízko jej rozhorúčenej tváre.

             Tanec skončil. Magdaléna horela v tvári. Nebola si istá či je to spôsobené tancom, alebo rozpakmi, ktoré v nej vyvolalo stretnutie s kráľom.

            „Prosím Vás o dovolenie odísť, Vaše Veličenstvo. Som unavená z dnešného cestovania,"otočila sa na neho s prosbou. Potrebovala sa čo najskôr vzdialiť a uniknúť tak všetkej pozornosti, ktorú na seba pritiahla.

           „Moja spoločnosť ti nie je príjemná?" spýtal sa, nadvihnúc obočie a ju priamo položená otázka na okamih zneistela.

           „Nie to vôbec nie, môj pane. Celý deň som sa sem však trmácala z Yorku a môj koč nie je ani trochu pohodlný," namietla. Dúfala, že jemným úsmevom všetko napraví. Nechcela a ani nemohla uraziť kráľa.

            „Choď si oddýchnuť, ale buď pripravená na to, že sa ešte stretneme," usmial sa na ňu a belostnú rúčku, ktorú nezdobil ani jeden prsteň, pozdvihol k perám.

            Magdaléna sa zachvela. Bozk, ktorý mal byť prejavom zdvorilosti a pery džentlmena sa mali sotva dotknúť ženskej pokožky, zotrvali na jej koži omnoho dlhšie ako bolo vhodné. Hlas sa jej triasol, keď sa zmohla na odpoveď: