Sakura In You/ BTS [YoongixGirl] ✅

47.

Tak veľmi ho nenávidela.

Nechcela ho už nikdy v živote vidieť.

Zničil ju. Vzal všetky jej sny, ideály a nádeje a zahodil ich mávnutím ruky.

Zradil ju.

Verila mu.

Verila, že on je ten jediný. Že ju miluje. Že sú si súdení. Že ich láska bude trvať večne.

Tak veľmi ho milovala.

Beznádejne. Bezpodmienečne. Bezhranične.

V ten večer sa tak bála. Od strachu jej stekali kropaje potu po čele. Triasla sa a státie na jednom mieste v pokoji bol nadľudský výkon.

Čo mu povie? Ako mu to povie? A ako on zareaguje?

Nevideli sa dlhý čas a ona ho zavolala, aby mu to oznámila.

Aby mu navždy zmenila život.

Tak veľmi ho potrebovala. Tak veľmi potrebovala jeho oporu. Nechcela žiadne sľuby ani veľké slová. Chcela len cítiť jeho prítomnosť a jeho lásku.

Jediné čo potrebovala bolo, aby jej povedal, že to spolu zvládnu. Že ju miluje a bude pri nej. Že sú na všetko dvaja a že ona už nikdy nebude sama.

Stáli oproti sebe a obaja mlčali. Čakala na nejakú odpoveď. Čokoľvek. Stačila veta, alebo len pohľad.

Mlčal veľmi dlho.

V tú noc zaspával vedľa jej boku a držal ju za ruku. Dal jej pusu na čelo a spoločne zavreli oči.

Ráno, keď sa zobudila, jeho miesto bolo prázdne a jeho veci preč.

Vtedy sa Yumi zobudila.

V to ráno dospela.

***

Každý deň bol viac menej rovnaký. Skorý budíček, rýchle raňajky, zobudiť malú, prichystať ju a odviesť do škôlky. Nasledovala káva s Tinou a práca v redakcii sa mohla začať.

Perfektná rutina, ktorú málo čo vyrušilo. Každý deň bol rovnaký a ony si na to zvykli. Áno, nebolo to nič extra, ale nemohli sa sťažovať.

Každé ráno si v aute pospevovali. Milovala spievanie a Yumine oči vždy žiarili, keď ju videla, ako si bľaboce popod nos a rozkošne sa usmieva. Bola ako malé slniečko, ktoré sa skoro stále smialo. Mala krásne bacuľaté líčka, v ktorých sa spravili jamky, vždy keď sa usmiala.

Vlnité čierne vlásky mala rozpnuté dvomi sponkami, ktoré si každú chvíľu dávala dole. Nemala rada, keď sa jej Yumi snažila s nimi čokoľvek robiť. Poväčšine poletovala hore dole z rozpustenými vlasmi pripomínajúc malú rozprávkovú vílu.

Milovala ju nadovšetko na svete a vždy sa ju snažila ochraňovať. Vždy a pred všetkými. A aj pred ním.

„Nie Yoongi, JA mám dieťa. Nie ty, ale ja!"

„Yumi..."

„Nie! Prestaň! Ty si stratil akýkoľvek nárok v momente, kedy si sa rozhodol opustiť nás. Nechal si nás len tak. Zo dňa na deň si zmizol."

„Ja... mrzí ma to."

„Nemyslíš, že na to je už trochu neskoro?!" zvreskla a upútala pozornosť ľudí na chodbe pred fotoštúdiom.

„Chcem to napraviť."

„Nie Yoongi, nechceš. Doteraz si o nás ani nevedel. Nebyť tohto stretnutia, naďalej budeme každý žiť svoje životy. Ani by si si na nás spomenul. Nič o nás nevieš. NIČ!"

Mlčal. Jeho výraz ju prekvapil. Takú reakciu nečakala. Prečo nekričal ako vždy? Prečo sa nerozčuľoval ako vždy? Prečo netrieskal vecami a nebúchal do steny ako vždy, keď sa hádali? Teraz len pozeral do zeme a bol ticho. Neodvážil sa jej ani len pozrieť do očí.

„Čo... čo je to?"

„Čo je čo, Yoongi?"

„Je to...?"

„Dievča. Je to dievča," založila si ruky do kríža.

„Ako sa volá?"

„To nie je tvoja vec."