Opustená- POZASTAVENÉ

4.Bez nádeje

Ráno ma zobudil hlasný výkrik. Otvorila som oči a telom mi prebehla hrôza. Sedela som na koni Hansa Rotha, ktorý stál pred bránou koncentračného tábora. Boli sme v Dachau. Striaslo ma. Ťažko som dýchala a strnulo sedela. Oklamal ma. Tváril sa, že sa do mňa zamiloval a ako ma chce ochrániť od ich veliteľa. Miesto toho ma zaviedol sem. Chcelo sa mi kričať. Ty idiot! Nenávidím ťa! no v hrdle som mala guču. Nevládala som prehovoriť ani slovo. Hans zachytil môj pohľad a zlovestne sa usmial. ,,Vitaj doma," povedal a stiahol ma z koňa. Bola som veľmi slabá, nuž som neprotestovala. V bruchu mi škvŕkalo od hladu a podlamovali sa mi nohy. Vydrž ešte, hovorila som si. Cítila som hnev voči Bohu. Prečo ma priviedol sem, keď som ho prosila o záchranu? Keď sme vošli dovnútra, zacítila som smrad. Ale taký, že sa mi dvíhal žalúdok. Okolo mňa neustále prechádzali ľudia, vychudnutí na kosť. Boli tu aj ženy s deťmi. Do očí mi vstúpili slzy. Deti! Aký had toto dokáže urobiť? ,,Si Židovka?" osopila sa na mňa nejaký veliteľ, pred ktorého ma Hans priviedol. Mám povedať pravdu? Čo ak ma na mieste zastrelí? Pokrútila som hlavou. Nemec sa uškrnul. ,,Je to Angličanka, pane," povedal Hans. ,,Dobrá práca, Roth. Myslím, že tvoj šarm sa nám ešte bude hodiť," veliteľ sa postavil, zo šuflíka na stole vytiahol mešec peňazí a hodil ich Hansovi. ,,Tvoja odmena." Hans pokýval hlavou a stratil sa vonku. ,,Som Heinrich Himmler, veliteľ všetkých jednotiek," podal mi ruku. S odporom, ale so strachom som mu podala svoju. ,,Kate Wilsonová, pane." Himmler sa usmial a premeral si ma pohľadom. V očiach mal niečo veľmi odporné. Nosil okuliare s oblými sklami a bol mi veľmi nesympatický. Čo sa reálne deje v tomto tábore? Moja rodina určite nemá ani potuchy, že niečo takéto existuje. Dokonca aj v Nemecku! Zatiaľ sme počuli len o poľskom Osvienčime...ale ani o tom sa nikde nehovorí, nikto netuší, čo sa tam reálne deje. Znova ma striaslo. Aj keď som sa na Boha hnevala, znova som sa potichu modlila. Volala som k nemu, aby mi nejako pomohol utiecť. Ale keď som sa pozrela von a videla ten múr, vedela som, že som sa ocitla niekde, skade už niet návratu. Zomriem tu. 

Jeremy James potichu zahvízdal, keď im konečne priniesli večeru. Od rána nejedol. Bol to len suchý chleba a voda, ale vychutnával si to. Už bol za múrmi Dachau mesiac, no prišlo mu to ako večnosť. Od rána do večera pracovali a nemohli si ani oddýchnuť. Vždy sa tešil na večer, keď sa aspoň trošku naje a oddýchne. Na spánok mali 4 hodiny, takže si pomaly pôjde ľahnúť. Cestou do cely sa modlil. Neprestal veriť Bohu ani na sekundu...možno sa odtiaľto už nedostane, ale veril, že Boh je stále s ním. Vieru v neho mu nikto nemôže zobrať. Kto vie ako sa má Kate? Dúfal, že je v poriadku. Ale čo ak...? Zavrtel hlavou. Nebude myslieť na zlé. 

Prešiel ďalší mesiac. Pracujem tu od rána do večera. Bijú nás tu, hladujeme. Boh nás opustil. Prestala som veriť, nezostal vo mne ani kúsok nádeje. Zmenila som sa na vychudnutú chodiacu kostru. Sotva by ma dnes niekto nazval peknou. Hansa som nevidela odkedy si zobral svoju odmenu. Nikdy mu neodpustím to, čo mi spravil. S povzdychom som sa obrátila k mojej priateľke Daphne, ktorá stála kúsok odo mňa. Bola tehotná, v ôsmom mesiaci. Jej rodina sa postavila na odpor Hitlerovi, tak ich sem zavreli. Jej brata, mamu a otca zastrelili a jej nakázali pracovať. V nevestinci. Keďže bola Nemka a dieťa čakala s Nemcom, nemohli ju zabiť. Narodí sa predsa ďalší Árijec. Každý mesiac ju pravidelne prehliadal doktor Mengele, aby sa uistil, že jej nič nechýba. Dostávala aj pravidelnú stravu. Občas mi tajne dala zopár krajcov chleba. Pár krát jej na to prišli, tak jej pohrozili. ,,Nemôžu mi nič spraviť Kate," povedala a pohladila si brucho. ,,Aj keď toho Nemca nenávidím, dieťa ma zachránilo. Ostáva už len dúfať, že to bude chlapec." Zamyslela som sa. Aj Grace, manželka generála Mullera bola tehotná. Čo sa ak predsa narodilo dievča? ,,V to dúfam, Daphne. Ale aj tak...čo ak potratíš? V takomto stave by si mala už čo najviac odpočívať." Daphne pokrčila plecom. ,,Vydržím to. Už mi nechýba veľa dní do pôrodu, ako povedal doktor Mengele. Inak, on je ku mne veľmi milý...ale počula som o ňom kadečo. Vraj je veľmi krutý. Mnoho ľudí zomrelo pod jeho rukami. Hlavne v Osvienčime." Zježili sa mi všetky chlpy. Videla som ho len raz, ale stačil mi jediný pohľad na to, aby som verila všetkým rečiam, ktoré sme počuli. Mal v sebe niečo veľmi zlé. Rovnako ako Himmler. Ako to, že existuje toľko zla? Kým som to nezažila, nevedela som, čo je to bolesť. Čo je to hlad a veľká únava. Teraz, keď som všetko zažila, nechcelo sa mi už ďalej žiť. Ďaleko od Jeremyho, od rodiny...a od Boha.