Opustená- POZASTAVENÉ

2.Opustená

Na moje neustále naliehanie sme konečne zastali. Zoskočila som z koňa a keby ma ten jeden Nemec, volal sa tuším Heinrich, nezachytil, tak by som sa zosypala na zem. ,,Ľahni si!" skríkol na mňa. ,,To si mám ľahnúť na zem?" ,,No nie, milostivá panička chce mať posteľ v prírode." Vzdychla som si a radšej som bola ticho. Ako som zistila, Heinrich bol jediný, ktorý mi rozumel, lebo Wolfang a Hans nevedeli po anglicky ani slovo. Hans zo mňa aj naďalej nespúšťal pohľad. Triasla som sa od strachu. Keby chcel, mohol ma tu na mieste znásilniť a ja by som sa nemohla ani brániť. Nakoniec, kde je Boh, keď by také niečo dopustil? Myslela som na mamu, Anne, určite budú vystrašené, keď som sa nevrátila domov. Dúfala som, že aj Lady je v poriadku. Na koni týchto Nemcov sa mi nesedelo pohodlne, bolel ma celý chrbát. Bola som rada, že sedím konečne na zemi. Zatvárali sa mi oči a tak som si ľahla spať. Keď som sa prebudila, bola už tma. Heinrich ma surovo chytil a vyhodil na koňa. Bolelo ma celé telo, ale snažila som sa si to nevšímať. ,,Kam ma to veziete?" spýtala som sa Heinricha po dlhšom mlčaní. ,,Nepýtaj sa, dievča. Vezieme ťa k nám do tábora, na potešenie pre nášho generála. Poslal nás uloviť nejaké mladé mäsko. A ty si nám padla do oka. Nie si síce Židovka, tie ma najradšej, " zašepkal mi do ucha a mne po chrbte prebehol mráz. Mamin otec, môj dedko je Žid. Ani neviem, čo sa mu stalo. Odkedy vládol Hitler, počula som, že v Nemecku stratili Židia akékoľvek práva, nemohli sa sobášiť s inými národmi, boli ako vyhnanci. Prišli o majetok, všetko im zničili. A môj dedko určite bol medzi nimi. Konečne sme prišli do tábora. Desila som sa toho, čo ma čaká. Do očí sa mi tlačili slzy, ale snažila som sa ich potlačiť. Musím byť silná. V duchu som sa modlila. Prečo mi Boh neodpovedá? Heinrich ma schmatol a viedol ma do akéhosi stanu. Nevládala som chodiť, bolo mi zle a napínalo ma. Keď sme prišli pred generála, vyvrátila som všetok obsah môjho žalúdka vedľa neho na zem. Zamračil sa. Uprela som na neho pohľad a vytisla zo seba ospravedlnenie. Na jeho mieste som čakala tučného, starého chlapíka a miesto neho tam stál mladý a dosť pekný generál. Niečo povedal po nemecky Heinrichovi. ,,Pýta sa, ako sa voláš." ,,Kate," odsekla som. Nepáčilo sa mi, že všetky pohľady sa upierajú na mňa. Čo som tu jediná žena? Generál sa usmial a prikývol. Nahol sa ku Heinrichovi a niečo mu zašepkal. Prevrátila som očami. ,,Vraví, že sa mu páčiš. Budeš jeho milenkou," povedal mi po anglicky. Onemela som. Chcela som si zachovať čistotu až do manželstva a teraz o to všetko mám prísť kvôli nejakému Nemcovi? Budem bojovať zo všetkých síl, zaumienila som, ale vedela som, že nemám šancu. Navyše, jeho oči sa zavŕtavali do každého kúsku môjho tela. Očami som hľadala Hansa. Tentoraz sa na mňa nepozeral, ale veselo sa bavil s ostatnými vojakmi. Heinrich do mňa strčil. ,,Na teraz budeš bývať s generálovou manželkou. Keď príde tvoj čas, pošle po teba." Takmer som omdlela. S generálovou manželkou? Chudera žena. Určite netušila, čo sa jej manžel chystá urobiť. Ale asi s tým musela počítať, keď si brala takého muža. Nemci boli vždy na ženy. Bolo im jedno, že keď majú doma manželky, nemali by mať iné. Myšlienky mi opäť zablúdili k Hansovi. Má on manželku? Prečo nad tým vlastne rozmýšľam? Kiežby sa tu niekde objavil Jerry. Ale sotva by som hľadala Brita medzi Nemcami. Heinrich ma doviedol k stanu generálovej manželky. Vošla som dnu a padol mi pohľad na drobnú blondínku. Bola...tehotná? Šokovane som na ňu hľadela a moje srdce sa ešte viac zatvrdzovalo voči tomu generálovi. Ako sa to vlastne volá? ,,Andreas. Generál Muller." Povedal Heinrich. Chytila som sa za ústa. To som vyslovila nahlas? ,,Grace, toto je Kate. Daj jej čo potrebuje. Stane sa milenkou tvojho muža. " Začal sa rehotať a nechal nás osamote. Grace si vzdychla a bez slova mi do ruky podala misku s polievkou. Bola som taká hladná, že za pár minút bola miska úplne prázdna. Podala som jej ju. Rukou ukázala na stôl. Pochopila som a misku som tam položila. Nie je moc zhovorčivá. A čo som čakala? Čo čakám od ženy, ktorej manžel ma chce za milenku? Priateľstvo? Budem rada ak má tá žena vôbec nebude ignorovať. ,,Grace," začala som. Zamračila sa. ,,Pre vás pani Mullerová." Pokývala som hlavou. ,,Pani Mullerová. Vôbec nechcem byť s vašim mužom....prosím, pochopte. Mám snúbenca, on..." ,,Nič mi nemusíte vysvetľovať. Ste ako ostatné. Každá mala svoj príbeh. A keď sa dostali do stanu môjho muža, nevedeli ich odtiaľ dostať preč. A taký je Andreas. Keď sa jednej nabaží, odkopne ju ako špinavú handru. A to čaká aj teba. Nemysli si, že na teba bude milý. Len sa ťa na týždeň nabaží a pôjdeš odtiaľto." zmĺkla a zosmutnela. Prišlo mi jej ľúto. Nijaká žena si nezaslúži takýto osud. ,,A čo vaše dieťa?" ukázala som prstom na jej brucho. Pokrčila plecami. ,,Ak to bude chlapec, budem ho vychovávať pre armádu, ak dievča tak..." v očiach sa jej objavili slzy. Zabili by jej dcérku? Rukou som si chytila ústa a prerušila tak výkrik, ktorý sa mi dral von z hrdla. Čo by som robila na jej mieste? Och, Bože, koľko nešťastia, keď ťa ľudia nepoznajú. Vyšla som pred stan, nadýchnúť sa. Čo tu so mnou bude? Kde ma pošlú po tom, ako sa ma zbaví generál Muller? Vtom som začula za sebou kroky. Stál tam Hans. Takmer sa mi zastavilo srdce. Priblížil sa ku mne. Pozeral mi do očí. Mal prekásne modré oči. Také, ako Jerry. Pri spomienke na neho mi stislo srdce. Hans mi chytil konček vlasov a ja som stŕpla. V očiach som videla vášeň. Znásilní ma tu pred stanom generálovej ženy? Chytila som si vlasy a vytrhla mu ich z ruky. Zamračil sa a ustúpil. Potom sa zrazu otočil a bol preč. Vydýchla som si. Čo to malo znamenať? Niečo ma na tom mužovi priťahovalo. Boli to oči, ktoré mal tak podobné ako Jerry? Nevedela som, ale nepáčilo sa mi to. Ak zistia, že som spolovice Židovka...pôjdem do koncentračného tábora?

Na ďalší deň ráno ma prebudil dupot vojakov. Vybehla som von pred stan. ,,Čo sa tu deje?" opýtala som sa vojaka, ktorý stál obďaleč. ,,Hitler povolal niektorých vojakov do vojny. A vy ste kto?" opýtal sa ma a usmial sa. Vyzeral byť milý. Na Nemca až priveľmi. ,,Som Kate Wilsonová. Uniesli ma, vraj mám byť milenkou vášho generála." ,,Už viem, kto ste. Ja som Ludwig," podal mi ruku. S prekvapením som mu ju stisla. ,,A ako to, že viete tak dobre po anglicky?" nedalo mi. ,,S manželkou žijeme v Amerike. V New Yorku. Manželka je z Brightonu, takže som nejaký prízvuk pochytil aj od nej," zaškeril sa. ,,Hovoríte, z Brightonu? Z tade pochádzam aj ja. Môj snúbenec, Jerry.." ,,Jeremy James?" Prekvapilo ma to. ,,Poznáte ho?" ,,Jeho sestra je moja manželka." Zoširoka som otvorila oči. To je ale náhoda! ,,A ako sa máte? Ako sa má Sarah? V detstve sme sa spolu hrávali." ,,To je milé, že sme sa tu takto stretli, hoci bol by som radšej, keby je to za inych podmienok. Máme sa dobre, Sarah čaká naše druhé dieťa. Prvého máme chlapčeka, Jackoba." Potešilo ma to. ,,Vďaka Bohu. Určite ju odo mňa pozdravte, Ludwig. Som rada, že ste tu, veď sme takmer rodina. Neviete nič o Jerrym?" ,,Bohužiaľ, nepočul som o ňom. Musím sa už vrátiť do stanu...Kate, buďte silná. Nemusíte sa generálovi podvoliť." Pevne stisol pery a odišiel.

William Wilson sa pomalým krokom vliekol k rodnému domu. Nechcel mame a sestrám oznámiť také ťažké správy, ale nedalo sa inak. Mohol Bohu ďakovať, že aspoň jeho zachránil. Prvú zbadal mamu. Keď ho zbadala, vrhla sa mu do náručia a plakala. ,,Syn môj, syn môj..." ,,Mami," tíšil ju nežne. Potom zbadal Anne a tiež ju stisol v náručí. ,,Kde je ocko a Thomas?" spýtala sa zrazu Anne. William už nevedel skryť slzy. Pokrútil hlavou. Pani Wilsonová sa rozvzlykala a klesla na zem. William si vedľa k nej kľakol a všetci traja spolu plakali a zároveň ďakovali za Wiliamov život. ,,A kde je Kate?" Will ju hľadal očami. ,,Ona....zmizla."