𝐌𝐮𝐝𝐛𝐥𝐨𝐨𝐝

27.Kapitola

Zobudila som sa na strašnú bolesť hlavy. Agrrrr tak ma hlava ešte nikdy nebolela. Kde to do šľaka som?

Poobzerám sa okolo seba a hneď sa mi začnú vybavovať spomienky.

Pansy, whisky, rozprávanie...

Bože! Ja som sa práve opila s Parkinsonovou! Mala som ju ísť hľadať no nie, ja hlúpa sa s ňou opijem.

Pozrela som sa vedľa seba, ešte spí, slnko už zapadlo čiže som prespala polovicu dňa, koľko je vlastne hodín? Merlin čo som to urobila? Ale ako nebolo to s ňou hrozné, no veľmi si na to nepamätám, vlastne si nepamätám na nič, naposledy na to ako som si k nej sadla a napila sa prvý krát, potom mám už okno.

Začala som ju budiť, musím ju odniesť za Blaisim, určite už šalie.

"Ešte nie, chcem spať" zamrmle. Ona chce spať?! Dosť sa už naspala nemyslí si?

"Parkinsonová vstávaj, okamžite" drgnem do nej.

Otvorí oči a pozrie sa namňa akoby som bola samotný Salazar Slizolin, tak vyvalila oči.

"Clarková? Čo...čo sa stalo?" povie rozospato a sadne si.

"Opili sme sa no na nič si nepamätám" vysvetlím jej.

"Nápodobne"

"Mali by sme už ísť" postavím sa na nohy no môj žalúdok na tom nie je najlepšie, asi budem zvracať.

"Spolu?" prekvapene sa ma spýta.

"Vieš čo nie, ja teraz a ty o štyri roky, jasne že spolu!

"My dve priateľky nie sme takže spolu ísť nemusíme"

"Nie sme ale Blaisi sa o teba určite bojí, nechcem aby si sa zas niekde zapotrošila"

"Blaise ťa poslal?" nechápavo sa ma spýta.

"Hovorila som ti to, včera, keď som sem prišla"

"Nepamätám si na to, naposledy si pamätám na...na..." hlas sa jej zasekne, zas ma pohltí pocit ľútosti.

"Na Malfoya a Greengrassovú" dopoviem za ňu.

Prekvapene sa namňa pozrie, postaví sa a spýta sa ma "Ako to vieš?" ona si asi fakt na nič nepamätá.

"Včera sme sa o tom rozprávali a plus mi to povedal Blaise, nie je to od Daphne pekné, síce vás neznášam obe ale som na tvojej strane" vážne som to povedala nahlas?

"Tak to ti ďakujem že si na mojej strane, veľmi si mi tým pomohla" povie ironicky.

"Proste už poďme" poviem nakoniec.

Prekrúti očami "Fájn"

Po cesta sa nerozprávame, tipujem že je už dosť hodín pretože žiaci na chodbách nie sú alebo je večera, aj by som si niečo dala no môj žalúdok na tom nie je dobre.

Z ničoho nič ma proste napne, cítim že toto nedopadne dobre. Rozutekám sa na prvé záchody na ktoré natrafím.

Celý môj obed skončí v záchode, fuj.

Vyčerpane si sadnem pred kabínku. Fakt nevládzem, bolí ma hlava a je mi zle.

"Prvá opica? To je hrozné" vojde Parkinsonová na záchody a sadne si vedľa mňa. Áno, presne, prvá opica, nikdy by ma nenapadlo že ju budem prežívať s tebou.

"Ja som si myslela že ty vedľa humusáčky nesedíš" pozriem sa na ňu a zdvihnem jedno obočie.

Prekrúti očami a povie "Nesedím no oddnes si asi ty výnimka Clarková, nie si taká odporná ako som si myslela, nehovorím že si v pohode, to nie, no nie si...odporná proste nie si, ahh tieto slová mi nejdú"