Anteric | l.jn [pozastavené]

o n e

„Čo sú zač?" spýtala sa svojej najlepšej kamarátky nenápadne poukazujúc na skupinu niekoľkých chlapcov a dvoch dievčat. Z davu nevytŕčali len ich počtom, ale ja drahými autami okolo, ktorých stáli či sa o ne niektorí opierali. Zdalo sa, že jedna z nich, drobná blondínka sa vyhráža celkom nízkemu chlapcovi. Bol od nej vyšší, no aj napriek tomu to vyzeralo komicky.

„Oh, myslíš ich? Radšej sa k nim nepribližuj. Kolujú povery, že patria k mafii," šepla potichu nižšia z dvojice obávajúc sa, že ju niekto z nich začuje.

„Mafia? Skutočne? Prosím ťa, Yeon, nepreháňaj toľko," zasmiala sa vyššia bezstarostným, pre niekoho povrchným smiechom. Nemala dôvod stáť na mieste, a tak sa vydala ku vchodu do školy bez Taeyeon.

„Hej, Jung Solar! Je to skutočne pravda!" zakričala za ňou nižšia snažiac sa dobehnúť kamarátku.

Solar sa len uškrnula. Úškrn jej nevydržal dlho, pretože do nej niekto narazil, čo spôsobilo, že stratila balans a spadla. Škaredo zazrela na chlapca s havraními vlasmi, ktorý na ňu chvíľu šokovane hľadel. Bol to jeden z tých ľudí, od ktorých by sa podľa jej kamarátky mala držať ďalej.

Ruku, čo jej podával odstrčila a rovnako tak sa rozhodla prepočuť jeho ospravedlnenia. Otrepala si zadok a rýchlo skontrolovala drobnú krabičku, čo mala pripevnenú na ľavom boku. Nemohla uveriť, že vyšetrenie pomocou EKG Heltera jej pripadlo práve na tento týždeň. Určite sa zblázni do doby, kým sa toho prekliateho prístroja znova na istý čas zbaví.

„Nabudúce sa pozeraj kam ideš," odvrkla mu, keď si bola istá, že je všetko tak, ako má byť a životne dôležitá krabička pripevnená na páse nie je poškodená.

„Solar!"

„Taeyeon, som v poriadku," ubezpečila kamarátku hneď po tom, čo ju nízka dievčina dobehla.

„Skutočne?"

„Áno, Yeon, som v poriadku." prikývla s úsmevom hľadiac pred seba. Mala svoju kamarátku rada, no zároveň ju otravovalo aká prehnane starostlivá voči nej bola.

Nebola si istá čím to bolo, no dnes bola extrémne podráždená. Možno to bolo jej bratom. Od toho osudného večera sa jej neozval. Hovory jej nedvíhal a nikdy jej nezavolal naspäť. Iba na správy jej odpovedal a aj to len stroho. Nikdy nepoužil viac, než jednu vetu. Trápilo ju to, pretože jej skutočne chýbal.

„Aké máš hodiny?" spýtala sa Taeyeon, aby vytrhla svoju najlepšiu kamarátku z myšlienok, ktoré ju zrejme pohlcovali. Aspoň tak vyzerala. Pohltená myšlienkami, ktoré ju zožierajú zaživa.

„Hudbu," odpovedala jednoducho Solar, na čo jej kamarátka otrávene prevrátila očami. Vyššia očividne nemala náladu na hlbšie rozhovory.

„To je očividné, keď je to tvoj hlavný odbor, aj keď ma ešte stále mrzí, že si ma takto zradila," odfrkla si naoko urazene nižšia z dvojice. Tentoraz očami pretočila tá druhá. Mala chuť vziať nohy na plecia a utiecť vypočúvaniu, no neurobila tak. Nemohla predsa takto ublížiť človeku, ktorý tu s ňou bol v dobrom aj zlom.

„Náuka o hudobných nástrojoch," upresnila snažiac sa o čo najpokojnejší tón. Nechcela na sebe dať znať ako otrávene sa cíti. Skutočne Taeyeon nechcela ublížiť. Nemohla.

„Tak to budeš ako ryba vo vode. Nepochybujem, že budeš vynikať," zasmiala sa takým tým prirodzene šťastným smiechom spomínaná Taeyeon.