Clan of Omegas | Larry Stylinson | A/B/O | M-Preg *Prebieha úprava*

Rád ťa opäť uvidím.

Drobné krehké telo sa v medveďom náruči vzrušením chvelo. Silný hlas v jeho hlave kričal, aby sa čo najskôr prestal oddávať slasti. Pokušenie avšak bolo príliš veľké na to, aby sa dokázal vytrhnúť z jeho pevného náručia. Alfí samec sa z pier presunul na horúcu pokožku zanechávajúc na krku fialovú značku. Malá Omega ticho zastonal.

Harry

Všetko sa zvrhlo tak rýchlo. Chcel som sa iba pohrať, ale neľutoval som ani jedinú sekundu s ním. Bolo to to najkrajšie čo som za posledné mesiace zažil. Rýchlo som ho vzal do náručia kým sa nerozhodol brániť sa mojím dotykom. Jeho drobné horúce telo rozbilo moju tvrdú škrupinu, vzbudilo vo mne dojem chrániť ho za každú cenu. Z opojenia nás vyrušilo zaklopanie na dvere. Zadíval sa na mňa s neistotou v očiach. Mal som pár sekúnd na vymyslenie plánu, ktorý zabráni tomu, aby nás z tohto miesta nadobro vyhodili, ak sa tam nachádzal ktokoľvek. Tiahlo by sa to s nami do konca života. Bleskovo som vyskočil z postele a posunul ho smerom ku dverám. "Otvor." Pošepkal som mu do ucha a krkolomne vyliezol na posteľ, ktorá sa nachádzala nad jeho.

Louis

Pristupil som k dverám a na sucho som prehltol, nikdy som nebol dobrý klamár. Zaklopanie sa zopakovalo a už som nemohol dlhšie čakať. Otvoril som a zadíval sa do hnedých očí vsadených do hnedej tváre. "Koľko mám ešte čakať?" Vyštekol otrávene. Nemohol som si nevšimnúť ako sa zhlboka nadýchol. Pravdepodobne sme obaja zabudli na to, že Alfa bude vždy druhú Alfu intenzívne cítiť. Hlavne na tele Omegy. Snažil som sa tváriť čo najviac prirodzene aj keď som začal cítiť ako mi červeň pomaly nastupuje do tváre. Kiežby sme boli len obyčajní ľudia, menej by si všímal inak nepodstatných detailov. "Prepáč, Zayn." Odvetil som takmer nečujne. Pohľadom zapreným na moje bosé nohy. "Už sa to nebude opakovať." Slová zo mňa liezli jedno po druhom ako z chlpatej deky. Musel som si každé dobre premyslieť, aby naše malé tajomstvo zostalo aj naďalej tajomstvom. Bolo to ťažšie ako sa zdalo. "Máme hodinu." Odpovedal mi bez emócii. Rýchlo som za ním zavrel dvere a hlasno som vydýchol. Za chrbtom sa mi ozvalo zavŕzganie postele. Znova som ucítil tú sladkú vôňu. Otočil som sa naňho, na tvári sa mi zráčil úsmev. Položil mi obrie dlane na útle boky a podaroval mi ďalší bozk. "Zvládol si to dobre." Ozval sa chraplavý hlas. Opatrne odhrnul záves na malom okne umiestnenom medzi posteľou a dverami. "Vzduch je čistý." Zašepkal a ticho sa zasmial. Jeho krásny smiech ma donútil uchechtnúť sa tiež.

Pristúpil ku mne tak blízko až mi jeho teplý dych na krku spôsobil husiu kožu. "Rád ťa opäť uvidím." Pošepkal a stratil sa vo dverách. Spolu so mnou tu po ňom zostal len neporiadok a jeho sladká vôňa, ktorej som nedokázal odolať. Stále som nerozumel čo sa to so mnou deje. Tento pocit driemajúc niekde vo vnútri mňa som nikdy predtým necítil. Bolo to niečo nové. Nepoznané. Niečo čo som chcel preskúmať do posledného detailu.