Do not leave me!

Kapitola 1.

Tento príbeh je pokračovanie príbehu Do not lie to me! Link na príbeh tu: https://www.wattpad.com/story/120904002-do-not-lie-to-me-dokon%C4%8Den%C3%A9

Ich mama sa volá Zoe. 
Ich otec sa volá Justin.

Kya

"Ale ty si stále moja malá Kya,", povedala mama a ja som si prudko vydýchla.

"Mami, ale veď mám už 20 rokov. Ja už nie som malá," odvetila som jej a pregúľala očami. Nenávidím, keď to hovorí. Nenávidím, keď ma má stále za malé nesvojprávne dievčatko.

"Dokiaľ som stále nažive, budeš moje malé dievčatko. Aj ty Kya, aj Candase."

"Candase by sa skôr týmto slovám potešila, nie ja.", povedala som a s nesmiernou nechuťou k tejto rodine vstala. Candase je na tom stále dobre, z maminých úst som to ešte ani raz nepočula. Až teraz. Ale čo z toho, keď je to po 13 rokoch, keď zlyhala výchova a všetko sa točilo len okolo Candase. Ja si tieto slová môžem vyprosiť.

Vybrala som sa cez obrovskú vstupnú halu do mojej priestrannej veľkej tmavej izby. Milovala som farby, ale nie také krikľavé, ako je neónová, alebo pastelová ružova. Nie. U mňa frčali skôr tmavé farby. Čierna, ako celé moje oblečenie a fialová ako moje vlasy. Mama ma chcela zabiť. V 16 som si prefarbila vlasy na fialovo, a už v 13 som mala ten svoj tmavý emo štýl. Candase ma preklínala a nenávidela.

Ju rodičia riadili pomaly do 17, kým sa vzchopila. Ona mala všetko, čo len chcela. Ja som mala len seba a môj skateboard, ktorý mi bol už niekoľko rokov neuveriteľnou oporou v zlých časoch. 

"Mala by som ťa už zobrať prefúknuť, čo?", sadla som si do tureckého sedu ku skateboardu, ktorý bol opretý v strede izby. Z miesta som sa pozrela z okna. Počasie mi neprialo.

°°°
"Candase?", zakričala som na ňu, keď prišla domov.

"Čo by si rada moja zlatá?", zasyčala na mňa.

Uškrnula som sa, "nechápem, ako môžeš byť blondínka. Aha, asi preto, lebo si taká tupá", začala som sa smiať na jej výraze. Tá mrcha ma prepichovala pohľadom.

"Nechápem, ako môžeš mať fialové vlasy," odvetila a usmiala sa. Keď videla ako ju ignorujem a usmievam sa do mobilu, buchla do jej kamarátky, a išla s ňou do izby. Chytala sa slamky.

Hoc sme s Candase dvojčatá, nenávidíme sa. Stále sme boli vychovávane ako jedna, dokiaľ nezačala naša puberta a rodičia si začali viac všímať Candase.

Moja puberta je aj bola divoká. Dovolím si tvrdiť, že aj v mojich 20 rokov som v puberte. V 16 som začala sprejovať s kamarátmi steny, rodičia o tom vedeli a začala dvojaká výchova.

Bola tu Candase, ktorej prešlo všetko, a dostala všetko, na čo by ste ani len vo sne nepomysleli. Všetko jej prešlo, a 7 rokov jej posmechu mi stačilo. Psychicky som sa otriasla, a neriešila ju, a jej umelé barbínky.

Candase vyzerala ako totálna umelá Barbie bábika. Blond vlasy a kilo make-upu robilo svoje. Jej izba bola rúžová a jej "fancy girls" boli rovnaké ako ona. Len som nad nimi prekrúcala očami, ako môže byť niekto taký tupý ako sú ony.

Za tento prístup rodičov som zároveň aj rada. Vďaka ním som taká, aká som. Takže díky rodičia.

Usmiala som sa a ďalej pozerala sociálne siete.

"Kya? Choď si odložiť reťaze, nenechávaj ich všade v dome", zakričala naštvaná mama a ja som len prekrútila očami.

Schmatla som reťaze visiace na zábradlí schodov a podišla ku dreveným dverám do mojej izby.

Stlačila som kľúčku a otvorila dvere. Vstúpila som do tmavej chladnej miestnosti a mňa ovial svieži vánok, studeného októbrového vetra. Urobila som krok a podlaha podo mnou zaškrípala.

Okamžite som zamkla izbu a reťaze na nohavice položila do skrine. Môj šatník nebol veľký, no za to unikátny. Mala som tam lacné kúsky, aj keď sme mali peňazí dosť, keďže žijeme v Berlíne. Oblečenie bolo zväčša čierne, na nohaviciach viseli reťaze rôznej veľkosti.

Podišla som ku zrkadlu. Bola to moja tradícia. Bola som so sebou spokojná, aj keď som mala nejaké to kilečko navyše. Nebola som ako Candase, že som sa vážila každú hodinu. Práve naopak. Jedlo som milovala a jedla som aj viac, ako by bolo zdravé. Môj nos zdobil piercing v pravej nosnej dierke a moje ľavé ucho tri náušnice a piercing v uchu. Moje fialové vlasy mi siahali po ramená. Na tvári som mala nie jednu vyrážku ale neriešila som to. Beriem sa takú, aká naozaj som.

Možno na to nevyzerám, ale medzi moje koníčky, okrem skateboardu a hudby patrí kreslenie.

Prezliekla som sa do pohodlného oblečenia a ešte raz skontrolovala, či som zamknutá.

Candase v izbe mala kamarátky, a ja ako pravý introvert som bola väčšinou času zavretá v izbe alebo v skateparku. Celý čas sa mi za to Candase smiala. Ona bola ten typ, ktorá riešila chlapov, a nie raz u nás nejeden spával. U mňa téma chlapi bola totálne tabu. Mám jedného najlepšieho kamaráta Jacoba, ktorý bol rovnako bláznivý ako ja, pripustila som si ho k telu, je rovnaký ako ja a obidvaja nenávidíme celý svet. Poznám sa s ním už asi 6 rokov, a musím povedať, že je to ozaj kus.

Candase po ňom ide, ba mám pocit, že mi ho dokonca aj závidí. No Jacob stále opakuje, že chodiacej figuríne by nesiahol ani na vlasy. A to ich má Candase neuveriteľné umelé ako je ona sama.

Nemám na ňu už ani slov, ako sa snaží pretŕčať a iba si z nej s nejakými ľuďmi robíme srandu. A viem, že tak isto, ako si ona robí srandu zo mňa.

No mne už nijako neublíži. Ublížila mi už dosť.

°°°

Tak toto je prvá kapitola pokračovania príbehu. Čo si o tom zatiaľ myslíte?