The woman clothed in the sun.

T H E R E S A.

„Doktorka Palmerová?"Zobudí ma klopanie na dvere a doktor Ward bez môjho povolenia vkročí dnu a zabuchne za sebou. Sakra! Práve v tejto najnevhodnejšej chvíli. Rýchlo sa zbieram z gauča, vlasy neupravené, nejako sa mi podarilo neučesať ich zo pár dní, pod očami čierne škvrny z rozmazaného makeupu, o ktorý som tak isto nedbala zmazať ho. Nemotorne sa posadím, no popri tom sa mi podarí kopnúť do sklenených fľašiek z whiskey. Zdá sa, že doktor Ward ten cinkotajúci zvuk započul, pretože má zrazu na tvári vážny výraz. Pery do tenkej pevnej čiary akú robí keď je prísny.

„Tessa."

„Adrian." Zopakujem s jemným úsmevom. Je to takmer nezvyčajné, že sa oslovujeme krstnými menami, no je v tom určité čaro, niečo nové. „Takže už sa nehráme na formálnosti?"

Niekedy sa to stane. Stretnutia po večeroch v mojej kancelárií, štrngnutie pohárov, znova a znova, niekedy nechám jeho ruku cestovať po mojom tele a preskúmať to čo mám pod sukňou a jeho pery na mojom krku. Obidvaja nemáme takmer žiadny sociálny život pretože ten celý obetujeme tejto nemocnici. Mám tu rovnako prirastené korene tak ako jedovatý brečtan, ktorý sa tiahne tými ruinami, ktoré nazývame nemocnica. Zdá sa mi, že mi je to súdené tu raz zomrieť. Možno sa tak stane a možno je mojím poslaním niečo úplne iné. Nedokážem pomôcť všetkým tým chudobným a chorým ľuďom a preto pre nich musím urobiť prosbu u kráľovskej rodiny. Musím sa stretnúť s princom, iba on môže vyliečiť chudobu a choroby tejto kasty, ktorá je odsúdená na zánik. Posledný z posledných. Najpodradnejší. Tak nás nazývajú. Pohľad mi padne na pozlátenú pozvánku na stole.

Ignoruje moju poznámku. „To, že si pila cez službu môžem okamžite nahlásiť vedeniu alebo na  políciu."Hovorí prísno. Zato, že je môj nadradený nemusí byť až taký agresívny, no zrejme si to veľmi užíva.

„Áno?"Nadvihnem obočie a chvíľu ho pohľadom schádzam hore dole. Pomaly vstávam, popritom dávam dobrý dôraz aby videl môj voľný výstrih a obujem si podpätky. „Tak potom môžeš nahlásiť to čo sme robili doteraz, doktor."

Stráca so mnou trpezlivosť. „To je iné. Robíme to po službe. Ty si doslova opitá, Tessa." Precedí cez zuby, jednoduchými dvoma krokmi podíde ku mne a narovná ma za obidva lakte. Balansujem na tenkých ihličkách ako aj medzi ním. Ako doktor mužského pohlavia si myslí, že má nado mnou nejakú vrchnosť či dominanciu, neustále podrýpava moje liečebné metódy alebo diagnózy, no ja mu vzdorovito hľadím do očí .

„Čo myslíš, prečo to robím? Pretože sa ďalej nemôžem dívať na stav tohto štátu! Ľudia spia na ulici, jedia odpadky, sme doslova smetisko pre všetky ostatné krajiny. Deti umierajú od hladu, žijeme v zasratých špinavých ruinách."

„Nie. Si proste závislá, Tessa."Vmetie mi do tváre.

„Nie som!"Zakričím naspäť.

„Vidíš, to presne by povedal závislý."Vezme mi tvár pevne do rúk a hľadí na mňa. Palcom ma pohladí po líci.Neznášam keď sa ku mne správa ako k dieťaťu. Dostanem sa od neho, spravím pár krokov vzad.

„Daj sa dokopy a príď do ambulancie, čakajú ťa pacienti."Rozkáže mi, bez ďalších rečí sa otočí až jeho biely plášť zaveje vo vzduchu a zabuchne dverami. Povzdychnem si a prejdem k okrúhlemu zrkadlu nad polo rozbitým umývadlom. Snažím sa, naozaj sa snažím dať dokopy. Uhladím si hnedé vlasy, umyjem si tvár a na ústa nasadím jednorazovú rúšku. Už som takmer na cestách k dverám keď sa zastavím v strede mojej pracovne. Rýchlymi krokmi prejdem ku oceľovej skrinke, odomknem ju a vyberiem fľaštičku.Pohrkám s ňou. Milujem ten zvuk. Lieky proti bolesti. Otvorím ju a do úst si vsypem zopár liekov, ktoré uspokojene prehltnem. Napokon si vezmem balík žuvačiek, aby som zakryla potencionálne výpary alkoholu.

Dostavím sa k ambulancií pritom dávam veľký dôraz aby moja chôdza vyznela čo najsebavedomejšie aj keď moje vnútro je zlomené, cez otvorené dvere už vidím Adriana, ktorý sedí za starým počítačom. Keď ma zbadá venuje mi jeden veľavýznamný pohľad, potom pozrie naspäť na obrazovku. „Doktorka Palmerová sa na vás pozrie."Zamrmle si popod nos, čo zrejme adresuje mojim pacientom.

 Napokon vojdem dnu a až vtedy si všimnem dve hrozne vyzerajúce deti chúliacich sa na stoličkách. Nemôžu mať viac ako desať rokov, no ich vzhľad možno klame pretože sú desne podvyživené až im na nahých hornej polovici tela vidno obrysy rebier. Majú oblečené len nohavice, nohy sú bosé a zablatené z neustálych dažďov, ktoré sužujú našu krajinu. Je to skaza. Ich tváre sú samá modrina, či rezná rana, jeden z chlapcov má zlomený nos, ďalší po mojej hĺbkovej diagnostike aj rebrá a ruku. Je to pohľad pri ktorom ma premáha plač, no lieky ma držia pokope. Zaženú úzkosť v hrdle. Snažím sa pre nich urobiť čo najviac a napokon keď tak spravím, prejdem k skrinke s liekmi.

„Dám vám nejaké lieky od bolesti a tak isto antibiotiká, pretože môžete dostať škaredú infekciu, ktorá sa vám dostane do rán a môžete zomrieť. Budete ich potrebovať." Informujem ich a popri tom hľadám dôležité liečivá v skrinkách oproti. Pozrela som už takmer všade! Nie je to možné, no nedokážem ich nájsť.

„Došli nám."Povie Adrian od stola tak jednoducho a tak normálne, a má pravdu. Zabudla som na to. V mojom alkoholovom opare, v ktorom som žila počas predchádzajúcich nocí sa mi tento dôležitý fakt podarilo na chvíľu vytesniť z hlavy. Je to tak. Celá naša kasta od vždy trpela nedostatkom no každým rokom je to horšie a horšie, ďalšie trápenie strieda nové a už sa takto nedá žiť. Ako môže toto vidieť kráľovská rodina a nerobiť nič ? Ako môžu byť tak krutí ? Čo teraz poviem tým deťom, ktoré som sľúbila adekvátne liečivo na to, aby zahnali bolesť a aby hlavne prežili o niečo dlhšie ? 

Nedokážem im povedať krutú pravdu, keď sa s ňou aj tak stretávajú na uliciach. Náhly smútok ma premôže a ja sa len nájdem ako pomalými krokmi kráčam von, cez chodbu po ktorej kráčajú zničení zranení ľudia, vyzerá to tu ako po vojne aj keď žiadna nezúri, vyhýbam sa pohľadom do ich tvári, zatlačím ťažké hrdzavé dvere a dostanem sa von na svieži vzduch. No ani ten nie je zdravý. Neustále ho zahaľuje toxický dym  špinavých továrnií. Vyrábame a posielame šatstvo pre ostatné kasty, no nám nikto nepomôže.

Všetko tu má monotóny šedý nádych, od oblohy, domov z tehál a kameňa až po kontaminovanú vodu.

Siahnem do vrecka plášťa, vyberiem  z neho cigarety a pripálim si. Sadnem si na chladné kamenné schody a sledujem jediný znak čistého nepoškvrneného života v podobe letiaceho vtáčika, ktorý pristane na ostnatom drôte. Vystriem ruku a v takmer zúfalom geste ho prosím, aby si neublížil. Vyruší ho však otváranie ťažkých dverí za mnou a než sa stihnem pozriež späť odletí. Adrian si mlčky prisadne ku mne a ja napokon dovolím slzám prebrať kontrolu. Nehanbím sa. Videl ma aj v horších stavoch. Ľahnem si do jeho lona, pretože mi aktuálne ponúka komfort a utešenie. Okamžite ma začne hladiť po vlasoch. Privriem oči. 

"Pššt, všetko bude v poriadku." Hovorí nezmyselné slová o ktorých obidvaja veľmi dobre vieme, že nič neznamenajú. V lekárskej etike je dokonca zakázané hovoriť pacientom túto vetu. Práve on, zásadový doktor Ward ju porušil. Kvôli mne. 

"Nie, ty nemáš potuchy čo som urobila."Odokryjem, no ďalej nerozprávam, rozplačem sa ešte viac. Moje vzlyky zachvátia telo a chvejem sa na jeho kolenách ako lístok vo vetre. 

"Urobila som hrozné veci, hrozné. A-ale, napravím ich." Utieram si slzy do rukáva, opustím jeho lono a pozriem Adrienovi do tváre.

 "Vybral si ma." Viacej nemusím vysvetľovať. Veľmi dobre vie o kom  hovorím, pretože zovrie ruky v päsť, sánku drží napätú bez jediného slova. "Zajtra odchádzam na ostrov."

"Opúšťaš svoju krajinu? Svojich pacientov ?"

"Robím to pre ich dobro."Odseknem mu. Postavím sa, chcem odísť no chytí ma za ruku. V jeho očiach tichý nahnevaný protest. 

"Aspoň raz ma nechaj rozhodovať samú za seba. Prisahám, že zachránim naších ľudí."

"Ako? Tí kráľovskí papaláši sa doteraz o ľudí nestarali." Neodpustí si horký smiech. Znova o mne pochybuje. 

"Donútim ich aby sa starali."Sebavedomo nadvihnem obočie a s tým ho nechám na zadných schodoch rozpadnutej nemocnice ako aj  svoj starý život, ktorý ma však bude prenasledovať kamkoľvek pôjdem. Nepochybujem o tom.