The woman clothed in the sun.

A L A N A.

Opatrne prešľapujem z miesta na miesto. Musím nabrať odvahu a prekročiť hranicu. Ešte nikdy som neprekročila moju časť krajiny- kasty. No napokon ženie ma čistý hlad. Čistý hlad. Cresscentvill mi odmalička poskytoval pokojný domov, s pevnou komunitou, ktorá spájala nie rozdeľovala, bolo to miesto kde sme si vzájomne pomáhali a neexistovali žiadne nepokoje. Smečky držali pohromade, v obchode vás vždy privítali usmiaty predavači, v meste prekvitali rôzne remeslá odstolárov, kováčov, drotárov a susedia si navzájom požičiavali veci ak niekomu niečo chýbalo . Lenže potom som vyrástla.

Všetko sa zvrhlo a všetko je to moja  vina  a . . .
Teraz v Cresscentville vládne závisť a nenávisť. Padajú desiatky mŕtvych či ranených, dôležitý členovia smečky končia unesený, ničí sa majetok znepriatelených svoriek, domy horia, výklady obchodov sú porozbíjané.

A najhoršie na tom je, že to ja  som rozpútala vojnu smečiek. Jediné čo mi ostávalo bolo utiecť. . .

Utiecť pred hanbou, nenávisťou a samou sebou. . .

Som vydedenec. 
 
Zúfala a bez rodiny.  Bez mojej smečky.

A hlavne hladná.

Nemám čo stratiť.

 Prešla som niekoľko kilometrov a musím ísť ďalej. Našťastie som sem prišla  pripravená, s plánom. Obzriem sa, zodvihnem stredne veľký kameň z prašnej cesty a plnou silou ho hodím cez drôtový elektrický plot do ľavého rohu. Kríky v tom mieste zašuchotajú. Vílie stráže okamžite letia tým smerom skontrolovať okolie. Ďalej si nemôžem dovoliť čakať. Premením sa. Teraz jediné čo mi ostáva je bežať. Zadné laby sa odrazia od zeme, až do vzduchu vyprskne pár kvapiek blata, a keď vidím, že stráže na hraniciach nedávajú pozor skočím vpred. Vo vzduchu počujem bzučanie elektrického plotu. Jeden chybný skok a je po mne. Prednými labami napokon bezpečne dopadnem na území Vílieho údolia. Naberiem rovnováhu, tlak z dopadu pocítim na celom tele, v podobe otrasov, ktoré cítim až v hlave no rýchlo sa dám dokopy a trielim vpred. Víly ma môžu ľahko dohoniť, majú predsa krídla, no ja mám aspoň náskok zatiaľ čo oni hľadajú v kríkoch potenciálneho narušiteľa namiesto hodenej návnady v podobe kameňa. 

Hrdzavú srsť na pevnom tele vlka mi postrapacuje prudký vietor v rýchlosti ktorej bežím .Prostredie sa za mnou mení, najprv sú to rady stromov  takže usudzujem, že putujem cez hustý les, potom ich vystriedajú malé drevené obydlia, lúky, až napokon cesty a svetlá blížiaceho sa mesta Villanellu. Presne to hľadám. Nechcem okradnúť chudobných, chcem obrať o všetko bohatých. Horšie to samozrejme bude s prestrojením. Veľký potulujúci sa vlk po ulici je predsa len dosť očividný.  Bytosti môžu navštíviť druhú kastu len na oficiálne štátne pozvanie, ktoré musí byť schválené kráľovskou rodinou a tak isto na to existuje certifikát, ktorý samozrejme nemám. A je dosť ťažké ho sfalšovať. Bytosti z chudobných kást sa o to pokúšali, no všetkých prekukli, pretože kráľovská pečať sa jednoducho nedá napodobniť. Je to zložitý proces. Vkročenie na územie ostatných kást je trestané, buď sa trestá smrťou alebo ťažkými doživotnými prácami v Diamantových baniach na severe Dračích hôr, kde je teplota vzduchu zo sopky Firah tak neznesiteľná, že jednoducho tú pálivú bolesť na pokožke nevydržíte.

Keď som na začiatku mesta jednoducho sa premením naspäť do ľudskej polohy. No má to ďalší problém. Nemám krídla a roztomilé sukienky, ako ostatné víly, takže jednoducho zase vyčnievam z davu v mojej čiernej mikine s kapucňou, otrhanými džínsami a športovými teniskami. Pridám do kroku a spoza kapucne si obhliadam potencionálne miesto na obživu. Prechádzam popri dokonalé rady mramorových sídiel, ktoré vyzerajú sťa z gréckych bájí. Boháči. Predpokladám, že bude najlepšie keď si vyberiem prvý náhodný dom, len preto aby som na seba neupútala pozornosť. Rýchlymi krokmi prejdem na pozemok, s dokonalou zelenou trávou vystrihanej do dokonalej rovnakej symetrickej dĺžky, takže ani jedno steblo neprerastá druhé. Dostanem sa k zadnému vchodu, no predpokladom, že dvere budú zamknuté a zrejme aj zabezpečené alarmovým systémom, sú to boháči, jasné, že si to môžu dovoliť. Obzriem sa znovu až si napokon na moje šťastie všimnem prízemného okna. Skvelé. Kopnem, sklo sa rozbije na dlážke v dome a ja len dúfam, že v dome nie je nikto kto by si toho všimol. Ďalej nečakám a prepchám sa cez tesnú dieru. Držím sa rukami rámu, odhadujem výšku a keď napokon uznám, že som v bezpečí, pustím sa a dopadnem na nohy. Chytím sa za kolená a naberám stratený dych. Napokon sa vystriem a skontrolujem okolie. Nachádzam sa vo farebnej herni plnej automatov a počítačových hier. Zrejme majú nejakého rozmaznaného syna, no v herni určite jedlo ani peniaze nenájdem jedine ak by tu bol trezor. No nič také ako trezor tu nevidím. Opatrne sa šplhám teda po železnej tyči, hore do otvoru. Zatracené víly, prečo musia mať krídla. Keď sa konečne dostanem na povrch, vystrčím len hlavu aby som sa uistila, či som v dome sama. Nikde ani pohyb, nikde ani hláska. Bingo! Pomaly sa prechádzam po obývačke spojenej s kuchyňou a pribehnem k obrovskej žiarivej chladničke. Vyťahujem z nej syry každého druhu zároveň do nich sladko zahrýzam, mrazené jahody, mlieko, z jednej poličky vytiahnem cereálie nasypem si ich do úst a zapijem mliekom až mi tečie po tvári a dopadá v bielych kvapkách na čiernobielu dlážku. Do vrecka mikiny si napchám čo mi príde pod ruku, rada by som našla aj peniaze  no neviem kde ich mám hľadať ani či mám na to čas. Lenže ten drahocenný čas som stratila mojim prejedaním, pretože počujem buchnutie zadných dverí. Neobťažujem sa zavretím chladničky, srdce mi ide vyskočiť z hrude a jediné čo ma napadne je schovať pod otvor pod kuchynskou linkou pri smetnom koši. Aké výstižné. Sledujem okolie, no nepočuť kroky len trepot krídiel. Približujú sa a vzdiaľujú a keď si myslím, že sú už dostatočne vzdialené takmer si vydýchnem, no v tom vďačnom pokoji ma prekvapí ruka, ktorá ma zdrapne za vlasy a postaví ma rovno na nohy. Snažím sa nevydať ani zvuk bolesti, no privriem oči.