The King [z.m.]

Give me freedom or give me the rope

            Jej zobudenie z nepríjemného spánku, bolo ešte nepríjemnejšie. Chlad studenej vody, ktorú na ňu vyliali, jej zmrazil všetky svaly v tele. Pozrela na muža, ktorý bol jedným z tých, čo ju včera priviedli na palubu. Bol to ten, ktorý za celý čas takmer vôbec neprehovoril, mal krátke, hnedé vlasy, hnedé oči a materské znamienko na krku. Určite bol veľmi vysoký, ale možno sa to Luciane iba zdalo kvôli tomu, že sa nad ňou zohýbal s krutým úsmevom na perách.

            Za iných okolností by si povedala, že je jeho tvár na prvý pohľad milá a priateľská. V skutočnosti však taká nebola jeho povaha. Očividne sa dobre zabával na jej šokovanom výraze, ktorý sa rýchlo zmenil na strach, keď sa mierne zohol a ruku načiahol k jej tmavým vlasom, ktoré boli vodou prilepené na jej tvári.

            „Pekné.“ Povedal takmer nečujne. Očividne iba sám pre seba.

            Keď sa znova vystrela a o kúsok ustúpil, Luciana z pľúc vydýchla vzduch, o ktorom ani nevedela, že ho zadržiavala. Srdce jej takmer bolestne tĺklo, ale toto nebolo niečo, čo by ju zaujalo. Väčšie starosti mala s mužom, ktorý ju sledoval, ako hladný vlk sleduje svoju korisť. Každý jej pohyb mal zmapovaný, zatiaľ čo ona si nebola celkom istá jeho ďalšej akcie.

            „Liam.“ Ozval sa iný hlas, ktorý prinútil muža, ktorý ju zobudil, aby sa od nej odvrátil a pozrel na muža, ktorý ju sem včera večer zavrel. „Čo to robíš?“ opýtal sa s prižmúrenými očami a Liam iba mykol ramenami.

            „Očividne nie je ranné vtáčatko, takže som jej musel pomôcť.“ Odvetil jednoducho a uškrnul sa na Lucianu. Muž, ktorý stál medzi dverami do jej cely iba nesúhlasne pokrútil hlavou a modrým pohľadom skúmal prázdne vedro a mokrú Lucianu.

            „Mohol si ju zobudiť aj inak. Stále je to človek a nie zviera.“ Zavrčal naštvane a prešiel o kúsok odpredu. Luciana bola šokovaná z postoju neznámeho muža, ale taktiež si nerobila nádeje, že by práve on bol na ňu o niečo prívetivejší. Je to rovnaká chamraď, ktorá žije iba preto, aby ničila.

            „Akoby to nebolo jedno.“ Zamrmlal Liama a Luciana sebou prudko mykla, keď sa obrátil na odchod, ale ešte pred tým kopol do prázdneho vedra, ktoré sa zastavilo až o Lucianine koleno. Potichu sykla bolesťou, ale nechcela dať príliš najavo, že ju to prekvapilo a zabolelo.

            Jej tvár bola obrátená k zemi, aby nemusela čeliť pohľadu modrookého muža, ktorý jej – dá sa povedať – pomohol a ubránil ju pred tým, čo by prišlo, ak by sa tu neobjavil. Možno by neprišlo nič, ale to sa nikdy nedá povedať s určitosťou.

            „Upokoj sa.“ povedal potichu muž, keď sebou prudko trhla v momente, ako zacítila jeho ruky na svojich pažiach, keď sa ju pokúšal postaviť, aby nesedela na zemi a miesto toho na úzkej drevenej lavičke bez operadla.

            „Ďakujem.“ Pošepkala takmer nečujne. Hrdlo mala úplne vyschnuté a dala by čokoľvek za malú kvapku vody a určite by zapredala dušu aj samotnému diablovi, len aby Liam nevylial vedro s vodou na ňu, ale dovolil jej, aby sa z neho napila.