The King [z.m.]

The King - Prolog

S príchodom noci utíchol všetok hluk z ulíc mesta. Takmer všetci – okrem zopár starých mužov stále vysedávajúcich pred už dávno zatvorenou krčmou – sa pobrali do pokojného spánku, uchýlili sa k rodinám a pripravovali sa na nový kolobeh, ktorý mal nastať hneď nasledujúce ráno.

            Bol tu však niekto, kto nespal. Niekto, kto sa iba potichu zakrádal pomedzi malé, kamenné domčeky. Vysoký muž, ktorému tvár zakrýval tieň jeho klobúka sa pomalou, ležérnou a dalo by sa povedať aj veľmi elegantnou chôdzou prechádzal naokolo, ale nevyzeral byť stranený. Vedel presne, po čom sem prišiel a bol odhodlaný neodísť do doby, než to získa.

            Prešiel popri hlučných mužoch, ktorý sa práve hádali o to, kto sa má právo sa napiť z jedinej, poloprázdnej fľaše rumu, ktorá im zostala. Muž si ich nevšímal a ďalej zahalený v čiernom dlhom kabáte, pokračoval v chôdzi. Z jeho postoja by sa zdalo, že sa neobáva ničoho. Ani nočných nástrah, ktoré by ho mohli postretnúť. Pôsobil, akoby mu patril celý svet a sú to práve ostatný ľudia, ktorí by sa pred ním samotným mali mať na pozore.

            „Hej...kamoš.“ zakričal na neho jeden z opitých mužov a jazyk sa mu pri tom dosť výrazne plietol. Zastavil sa, ale neobrátil. hlavu mal sklonenú k zemi, ale plecia narovnané a všetky svaly v tele napnuté. Vďaka tomu, že bol otočený, si muži nemali možnosť všimnúť, ako pomaly v ruke zovrel rukoväť svojho meča, strčeného za hrubým koženým opaskom. „Nemáš nejaký alkohol nazvyš?“ znova sa ujal slova, keď cudzinec nijako neodpovedal.

            „Neviete o tom, že občas môže byť nebezpečné prihovárať sa ľuďom, od ktorých neviete, čo čakať?“ jeho zamatový, ale hrubý hlas prehovoril veľmi potichu, pomaly. Dával si načas s každým slovom, akoby chcel, aby si aj myseľ pod vplyvom alkoholu uvedomovala všetko, čo im vravel. Takmer, akoby chcel, aby čo najrýchlejšie ušli a neobzerali sa, až kým mu nebudú z dohľadu. 

            „Nechaj ho tak...je to čudák.“ Zasmial sa druhý muž, ktorý sedel na schodoch pred vchodom do krčmy. Jeho hlas bol chrapľavý, hrubý a hrdelný.

            Nemali šancu si všimnúť mierny úškrn na mužovej tvári ani tajomné iskričky v jeho očiach, ktoré boli v tme celkom čierne. Dokonca nepostrehli ani zmenu ovzdušia, ktorá sa okamžite z pokojného zmenila na čosi....nebezpečné. Boli príliš slepí, aby vnímali tak očividné príznaky toho, že niečo nie je v poriadku.

            Muž sa pomaly otočil a nadvihol hlavu tak, aby iba mierne odhalil svoju tvár a traja muži sediaci pred ním mali možnosť vidieť zvláštne zadosťučinenie a krutosť – nie len v jeho očiach, ale celkovo v tvári. V tichosti si ich prezeral – rovnako, ako oni jeho, čakajúc na jeho ďalšiu akciu – a pri tom ani nemrkol. Úsmev mu stále zostával na vytvarovaných perách, ktoré boli obrastené tmavým strniskom. Na nič viac nečakal, keď vytiahol svoj meč a so švihnutím vo vzduchu ho namieril na mužov, ktorí boli v okamihu na nohách, ale nevyzerali, že by mali v úmysle utkať sa s ním v súboji.

            „Upokoj sa...nechceli sme ťa uraziť.“ Vysoký muž s veľkým bruchom, hustou a dlhou bradou dal na znamenie, že sa vzdáva, ruky nad hlavu. „Toto nemusíš robiť.“ pokrútil hlavou.

            Muž iba mykol ramenami, stále pevne zvierajúc svoj meč, nad ktorým mal plnú kontrolu a očividne bol pri používaní veľmi schopný a zručný. „Nemusím?“ Tichosť okolia preťal jeho tichý smiech, ktorý by postavil chĺpky na celom tele aj tomu najudatnejšiemu mužovi.