The King [z.m.]

Can I just disappear?

So zamyslením hľadela do diaľky na more a nechala vietor, aby sa jej pohrával s vlasmi a jemne hladil jej pokožku, ktorá bola rozpálená od slnka. Hoci sedela na palube lode, ktorá sa stala jej osobným peklom, mysľou bola niekde úplne inde. Nevedela kde presne a možno to ani nebolo priamo doma, ale rozhodne to bolo čo najďalej od Zayna a všetkého, čo s ním nejako súviselo.

Tiež sa v hlave uisťovala, že jej dohoda, ktorú so Zaynom mala bol rozhodne lepší nápad, ako zostať v temnej cele, z ktorej by o chvíľu stratila rozum alebo by sa podchladila a zomrela by na následky zápalu pľúc ešte skôr, ako by ju mohol zabiť samotný Zayn.

Možno si túto možnosť uvedomoval a to bol hlavný dôvod, pre ktorý ju odtiaľ zobral preč. Aby mu nikto a nič nemohlo zobrať potešenie z jej zbitia.

"Zakotvíme." ozval sa nad ňou z ničoho nič povedomý hlas.

Jej hlava rýchlo vystrelila nahor, aby videla Zayna, ktorý sa nad ňou týčil a zakrýval jej pohľad na slnko.

"Prosím?" opýtala sa, pretože nerozumela, čo povedal.

Mierne sa uškrnul a pokrútil hlavou. Prekrížil si ruky na hrudi a Luciana si až teraz všimla, že ani on nezvládol páľavu slnka a zhodil zo seba všetko nadbytočné oblečenie okrem nohavíc, čiernych kožených topánok a bielej košele, ktorej rukávy mal vytiahnuté ku lakťom, takže mohla vidieť, ako sa mu svaly na predlaktiach napínajú. Pracka koženého opasku, v ktorom mal zastrčený dlhý meč sa hádzala odlesky na všetky strany.

"Vravel som, že zakotvíme. O chvíľu budeme na ostrove a potrebujeme pitnú vodu." informoval ju, akoby naoko znudene a Luciana iba prikývla.

"Zostaneš na lodi a bude ťa strážiť zopár mojich mužov. Nemôžem si dovoliť, aby si mi ušla." mrkol na ňu a ona znechutene odvrátila pohľad.

"Ak mi tu necháš niekoho z tých tvojich hlupákov, tak mi to veľmi zjednodušíš." zamrmlala Luciana sama pre seba a prudko z pľúc vyfúkla vzduch, keď ju Zayn zdrapil za krk a násilím postavil na nohy. Bola k jeho tvári tak blízko, až si mohla všimnúť zvláštnu medovú farbu jeho dúhoviek, ktorá sa dá rozoznať iba z veľmi bezprostrednej blízkosti.

"Chceš ma provokovať?" zavrčal cez zaťaté zuby, ktoré takmer škrípali. Nemala ani poňatie o tom, že by jej narážku mohol počuť, ale zrejme sa mýlila. Uši mal ako jastrab a na to si už mohla zvyknúť.

"Prepáč." zamrmlala najzrozumiteľnejšie, čo jej to nepríjemná poloha a pevná ruka okolo jej tenkého krka dovolila.

Ešte chvíľu skúmal jej výraz, zrejme sa potreboval presvedčiť o tom, že to myslí vážne a nesnaží sa ho iba oklamať, ale napokon ju pustil. Na jej prekvapenie ju od seba neodhodil, tak ako čakala ale jednoducho od nej odstúpil a v tvári mal na pár sekúnd zvláštny výraz, akoby zmätenia.

"Neujdeš mi a ak by sa ti to aj podarilo, tak nie na dlho." prižmúril oči, naposledy prešiel pohľadom celú jej postavu a napokon sa zvrtol na opätku a odišiel.