The King [z.m.]

hell was full so he came back

Luciana si vôbec neuvedomila, že niekde uprostred totálneho vyčerpania a premýšľania nad tým, ako sa dostať z prekérnej situácie do ktorej ju doslova hodil Zayn, jej telo a myseľ jednoducho vypovedalo službu. Bola smädná, hladná, unavená a nemala už viac silu kopať nohami, aby sa udržala na malom kúsku dreva, ktoré bolo jej jediným záchytným bodom. Bola stratená uprostred mora, slnko jej pálilo pokožku aj cez vrstvy mokrého oblečenia a zakaždým keď slnko v mysli poprosila, aby už konečne zapadlo, akoby sa jej vysmievalo a začalo hriať ešte o čosi viac.

„Bože, tak ma zabi...alebo zachráň." Zastonala a jej slová, hoci ich takmer vykríkla, sa stratili v šume mora. Boli to jej posledné slová pred tým, ako jej telo ochablo. Nohy prestali kopať, rukami prestala zvierať okraje dosky a líce sa jej takmer samovoľne pritlačilo na vlhké a nepríjemne rozžeravené drevo. Nemala už ani silu dýchať, nieto ešte bojovať o vlastný život, keď sa jej v tejto chvíli zdala smrť, ako vykúpenie. Nikdy predtým nad smrťou nemusela uvažovať. Celý jej život bol na ružiach ustlaný a vyzeralo to, že v posledných dňoch ju tŕne týchto ruží začali bodať do chrbta čoraz viac.

Opäť nedokázala odhadnúť čas. Keď roztvorila oči, cítila sa dolámaná a veľmi zmetená zo všetkého na čo jej padlo oko. Bola to kajuta, to jej bolo jasné. Veľmi ošarpaná a tmavá kajuta, pričom Lucianine ešte donedávna bezvládne telo ležalo na hojdacej sieti, ktorá bola zavesená medzi dvoma hrubými trámami. Jej telo bolo prikryté tenkým, špinavým a nie veľmi vábne voňajúcim plátnom, ktorý rozhodne za normálnych okolností neslúžil, ako prikrývka. Napriek tomu sa mierne usmiala, pretože to znamenalo, že sa možno nedostala na loď ďalším pirátom. Piráti by ju totiž maximálne hodili do kúta nejakej špinavej a studenej miestnosti a ďalej sa nestarali. Alebo ešte lepšie, absolútne by sa nestarali o záchranu bezvýznamného dievčaťa a nechali by ju napospas akejkoľvek oblude, ktorá by si ju rada dala na večeru.

Keď si spomenula na večeru, opatrne sa posadila, aby sa nezošuchla zo siete a snažila sa zistiť, aký čas tu mohla stráviť. Neboli tu nijaké okná, takže nevedela s presnosťou uhádnuť, či je večer alebo deň a aj keby videla von, nebola by schopná uhádnuť, či bola mimo iba niekoľko minút, hodín alebo dní.

Skôr, ako sa stihla opäť pohnúť, ozval sa za ňou neznámy hlas. Nikdy ho nepočula a rovnako ani jazyk, ktorým sa jej neznámy prihováral. Obrátila sa a v kúte miestnosti videla na malej stolične sedieť chlapca. Mohol mať do 20 rokov, ale stavba jeho tela bola veľmi...krehká. Jeho plecia boli úzke, rovnako ako ruky a nohy, ktoré boli ako špáradlá. Vlasy mal tmavé a rovnako aj pokožku a oči, ktoré sa jej s obozretnosťou a zároveň zvedavosťou zabodávali. Až neskôr si uvedomila, že chlapec v rukách zviera drevenú tyč a vyzeral, akoby ju chcel použiť ak sa Luciana o čokoľvek pokúsi. Takmer sa uškrnula pri predstave, že chlapec ju vidí a vníma ako hrozbu.

„Ja..." začala Luciana rozprávať, ale rýchlo sa zasekla, keď jej hlas znel, ako hlas starého chlapa. Odkašľala si a skúsila to znova. Bolo to lepšie, ale vedela, že jej hlas sa nezlepší pokiaľ sa niečo nenapije. „Ja ti neublížim." Zamrmlala a dotkla sa nohami zeme. Zhodila zo seba prikrývku a skúsila stabilitu svojich nôh, ktorá bola spočiatku všelijaká, ale nakoniec ju nohy udržali. Keď sa opäť pozrela na chlapca všimla si, že tiež stojí a teraz má palicu pred sebou, akoby sa bránil pred nebezpečným predátorom. Luciana sa jemne usmiala, čo očividne chlapca prekvapilo. „Ako sa voláš?" opýtala sa a videla, že na ňu hľadí s nechápavým výrazom a očividne jej dôveroval ešte menej, keď nehovorila jeho jazykom. Preto skúsila ísť na vec iným spôsobom. „Como te llamas?" skúsila španielčinu, hoci od toho veľa neočakála, keďže jazyk ktorým na ňu prehovoril pred pár minútami, rozhodne španielčina nebola. Avšak mala šťastie, keď chlapec s vytreštenými očami prikývol a chvíľu mlčal, no napokon otvoril ústa a odpovedal.