The King [z.m.]

It's scary what a smile can hide

Luciana so záujmom sledovala rannú meniacu sa oblohu s rukami založenými na hrudi, aby si uchovala aspoň minimum telesného tepla teraz, keď do nej narážal studený vietor. Vlasy jej lietali okolo hlavy a vánok svišťal v ušiach, napriek tomu za sebou počula vravu mužov, ktorí sa zhovárali alebo hlasno smiali. Boli to 4 dni, odkedy naposledy videla Zayna v jeho pracovni a odkedy sa rozhodla, že ho skutočne nemá cenu provokovať. Možno...možno bude mať šancu uniknúť osudu na tejto lodi, keď ju jej otec príde zachrániť alebo jej podarí uniknúť iným spôsobom, práve preto odmietala hazardovať so životom, o ktorý ešte stále neprišla a hoci je nádej mizivá, stále existuje. 

Netušila, kde sa Zayn schováva a čo robím, keďže ho ani raz nevidela výjsť z kajuty, no jedno jej bolo jasné, že niečo chystá. Čím viac pozerala na more, na ktorom sa loď kolísala, tým viac si uvedomovala, ako veľmi jej Zayn pripomína more. Chvíľu pokojné a takmer vabivé, ale stačí malá chvíľa, nepatrné zafúkanie vetra, ktorý rozýbe najskôr jednu vlnku a skôr, ako sa stihne človek nazdať už sa nepozerá na náherný výjav ale katastrofálnu smršť. Presne to bol Zayn, ktorý menil nálady rýchlejšie, ako Margaret menila názor na mužov, ktorí sa jej za celý jej krátky život stihli zapáčiť. 

Ach, Margaret, povzdychla si, keď si spomenula na zosnulú kamarátku, ktorú za ten čas, čo bola mŕtva ani nestihla poriadne oplakať. Mala výčitky, pretože nie často jej venovala jednu zo svojich myšlienok, ale vedela, že Margaret by to pochopila. Luciana samotná teraz doslova balancovala medzi životom a smrťou. 

"Vedeli ste, slečna, že podľa povier sú morský vtáci duše námorníkov, ktorí zomreli na lodi?" ozval sa za ňou chraplavý hlas, ktorý ju prinútil okamžite sa otočiť. Skôr, ako to stihla všimla si, že na drevenom zábradlí kúsok od nej, pristála veľká, očividne mužská ruka plná vrások. Pozrela sa doprava, aby zistila, kto k nej prehovoril a videla muža, ktorý určite nebol mladší, ako 50 rokov, ako sa - takisto, ako Luciana pred malou chvíľou - pozerá do diaľky a sleduje čiernobiele vtáky. 

Netušila, kto tento muž je, pretože si ho na palube nikdy predtým nevšimla. "To som nevedela." odvetila tichým hlasom, ktorý by sa zrejme stratil vo vetre, ak by neznýmy muž nestál hneď vedľa nej. Nechcela byť neslušná, no keď si bola takmer istá, že ju nevníma, kútikom oka prešla celú jeho postavu. Nebol to malý muž a rozhodne nevyzeral, že hoci je starší, tak by nedokázal zložiť na lopatky omnoho mladších a rýchlejších súperov. Rovnako, ako jeho ruky, ani jeho tvári nezostal čas nič dlžný. Vrásky okolo očí, na čele a okolo úst boli hlboké, no ak si človek odmyslel detajli, mohlol si všimnúť, že v mladosti to musel byť lámač ženských sŕdc. Aj jeho oči, ktoré boli teraz úplne otočené na Lucianu, tie tmavé, takmer bezodné oči prezrádzali, že tomuto mužovi šarm nikdy nechýbal, čo potvrdil drobným pohybom úst smerom nahor, keď jej venoval drobný úsmev. 

"Moje meno je Bennet, ale hovoria mi Ben." takmer okamžite nastavil Luciane ruku, ktorá ju s krátkym zaváhaním vzla.

"Luciana." odvetila stále rovnako tichým hlasom, ktorý dával jasne najavo, že sa necíti úplne vo svojej koži. Nikto sa jej nemohol čudovať, hoci k nej bol milý, stále bol členom posádky, ktorá ju uniesla a nesprávali sa k nej práve najlepšie. 

"Povedzte slečna Luciana, už ste raňajkovala?" opýtal sa, keď pustil jej ruku a hlavu naklonil nabok. Jeho mierne vlnite, pod plecia čierne vlasy sa nahrnuli na stranu a sama nechápala, ako je možné, že jeho tmavý klobúk v tomto bujarom vetre stále zostal na svojom mieste. 

"Nie." pokrútila hlavou a odvrátila zrak späť na more. Jeho pohľad bol príliš ostrý na to, aby dokázala udržať očný kontak dlhšiu dobu. 

"Tak ma nasledujte." s týmito slovami sa odobral ku dverám, cez ktoré za celý svoj pobyt na lodi ešte neprešla, ale bolo jej jasné, že viedli do druhej časti spodných kajút. Nepočkal na ňu a zrejme by negatívnu odpoveď nebral do úvahy a tak sa Luciana s drobnou dušičkou vydala za ním. Nedôverovala mu, no nemala odvahu odporovať.