The King [z.m.]

Death is not opposite of life, but a part of it

Tak, ako bola nedávno odhodlaná zomrieť, pretože jej to prišlo, ako jediná cesta k vyslobodeniu, tak veľmi chcela v tejto chvíli žiť. Vo chvíli, kedy okolo seba počula nespočetne veľa výstrelov, loď sa pod ňou zatriasla, keď opäť niekto vystrelil z dela a všade bol zmätok. Napriek tomu vyzerala, ako jediná, ktorá je stratená, pretože všetci muži okolo nej boli na podobné veci zvyknutí a vedeli, čo robiť.  

            Byť neustále na hranici medzi životom a smrťou a nevedieť, ktorá chvíľa je tá posledná. Luciana bola na druhej strane vychovávaná vo vatičke, kde sa o ňu starali ľudia, ktorých mená niekedy ani nepoznala a sama nemusela urobiť takmer nič.

            Na podobné situácie nebola vychovávaná a ani sa do nich nikdy nechcela dostať, ale osud jej to zariadil inak, keď bola teraz nútená chúliť sa do klbka v rohu lode, kde na ňu nikto nevidel a k ušiam si pritláčala dlane, aby aspoň trochu tlmila krik, streľbu a more, ktoré už nebolo pokojné, ale rozbúrené, akoby sa samo chcela pridať k vojne medzi dvoma nepriateľskými loďami.

            „Čo tu robíš, Luciana.“ Začula hlas, ktorý tlmila svojimi rukami na ušiach a preto znel tak ticho. Do zorného poľa sa jej dostali čiesi čierne topánky a následnej boli jej ruky uväznené v zajatí dvoch oveľa silnejších.

            „Pusť ma. Nie. Pomoc.“ Začala sa okamžite vzpierať a ani jej nenapadlo pozrieť sa, kto to vlastne je.

            „Luciana, prestaň s tým. Musíš sa dostať do bezpečia.“ Na malú chvíľu zastavila uprostred pohybu, aby pozrela do Louisových modrých dúhoviek a jej telo okamžite ovládla zvláštna averzia a zášť k mužovi, čo stál pred ňou, hoci bol jediný, ktorý sa k nej choval, ako k človeku a nie zvieraťu. „Pusť ma, pusť ma okamžite.“ Zajačala a zatriasla vlastným telom, aby sa od neho vymanila.

            „Zbláznila si sa?“ zakričal Louis a chytil Lucianine ruky za chrbtom tak, aby jej znemožnil pohyb. „Sklapni skôr, ako urobím niečo, čo oľutuješ ty a neskôr aj ja.“ zavrčal jej do ucha, čo ju neprinútilo prestať. Skôr sa ešte viac zvíjať a zajačať z plných pľúc.

            Louis nečakal na nič a ani jej nechcel dať príležitosť ujsť, preto ju začal ťahať ku dverám, ktoré viedli do ciel, kam ju plánoval zavrieť. Keď bude pod zámkom neujde, neublíži nikomu a hlavne nie sebe.

            „Prosím, prosím pomôž mi ujsť.“ Začala Luciana, keď zbadala, kam ju odvádza.

           

            Louis sa potichu zasmiala a pokrútil hlavou, keď Lucianu sotil do cely, odkiaľ ju nedávno vytiahol. „Na to zabudni. Nestojíš mi za to, aby som riskoval svoj život. Osobne proti tebe nič nemám, ale Zayn by ma zabil.“ Vysvetlil s nepatrným myknutím ramien.

            Lucianina prosebná tvár sa doslova zo sekundy na sekundu zmenila na masku plnú nenávisti a opovrhnutia. „Pusť ma. Okamžite ma pusť.“ Pribehla k nemu a začala ho mlátiť hlava nehlava. Trafila hruď, líce, rameno, ale Louis nevyzeral, že by ho to extrémne bolelo. Skôr bol otrávený, že musí teraz riešiť Luicianu a nie pomáhať na palube, keď na nich útočia.