The King [z.m.]

Let the sea set you free

  Trvalo to asi 5 minút, možno trochu dlhšie, čo si mohla Luciana vychutnať jedlo, po ktorom tak prahla, než sa z paluby nad nimi ozvala rana, ako po streľbe a následne krik.   

Chuť do jedla ju okamžite prešla, keď si uvedomila, že hore na palube sa niečo deje. Niečo veľmi zlé, čo jej stiahlo žalúdok a na hrudi sa jej usadila číra panika, ktorú nedokázala zahnať. Všetci muži, čo boli v podpalubí sa rozutekali smerom ku dverám, aby zistili čo sa deje, iba Luciana sedela na mieste, ako prikovaná. Oči jej zablúdili k Bennetovi, ktorý sa pomaly zodvihol zo stoličky. Jeho pohľad bol plný zvedavosti, no bol celkom pokojný. Iba pár sekúnd sa nad ňou týčil a mlčky na ňu hľadel. "Zostaňte tu, slečna. Všetko bude v poriadku." v jeho hlase nebol počuť strach, vlastne bol celkom bez emócií, akoby jej iba oznamoval počasie. 

Nestihla nič povedať, prikývnuť na znak súhlasu, či protestovať a už bol von z dverí, ktoré za sebou hlasno zabuchol. Luciana zostala sama, čo sa jej ani náhodou nepáčilo. Z paluby sa ozýval dupot nôh, krik, vrava, určite medzi hlasmi začula aj Zayna, ktorý rozprával nahlas, ale takisto v jeho tóne nepočula strach. 

Sedela na mieste a hľadela na tanier jedla, ktorý jej teraz prišiel veľmi nevábny, pretože jej žalúdok sa obrazal od silnej a nutkavej túžby vracať, keď si uvedomila, ako hrozne sa všetky veci začali nakláňať. Trvalo jej to iba pár sekúnd, aby si uvedomila, že veci v miestnosti neožili, ale celá loď sa začala hojdať na vlnách. Rýchlosťou blesku vyskočila zo stoličky a pritisla sa k najbližšej stene kajuty, keď sa s rachotom zosypali všetky taniere a poháre zo stola. 

Stále však hodlala poslúchnuť Benneta, ktorý jej vravel, aby zostala v podbalubí. To sa razom zmenilo, keď okná na opačnom konci kajuty praskli a roztrieštili sa na márne kúsky. Nevedela, čo presne to spôsobilo, no nehodlala to skúmať. Okamžite otvorila dvere, pričom na polceste do niekoho narazila. 

Silné ruky sa jej omotali okolo paží a nechceli ju pustiť. Keď vzhliadla, oči sa jej stretli s tmavými dúhovkami, v ktorých mohla vidieť jednu jedinú emóciu...hnev, zúrivosť. Akosi vedela, že teraz nieje mierená na ňu, za čo bola rada, no stále nevedela, čo sa stalo a kto na nich útočí. Preto sa opýtala jedinú otázku, ktorá ju napadla. 

"Čo sa deje?" roztrasený hlas vyplavil napovrch všetky pocity, ktoré sa v nej teraz miešali. 

"Poď." Zaynov povel bol jasný, zrozumiteľný a ak by aj chcela protestovať, nemala by šancu, pretože ju ťahal za sebou až na palubu, uprostred ktorej bolo hotové bojové pole. Členovia posádky mali vytasené šable a šermovali nimi vo vzduchu, akoby mali súboj s nepriateľom. Avšak čo Lucianu prekvapilo najviac bolo, že nikde žiadneho nepriateľa nevidela. Doslova bojovali so vzduchom, no keď videla, ako jeden z námorníkov preletol popri nich a pristál s hlasným zadunením na drevených schodoch, uvedomila si, že niečo na nich predsa len útočí. Niečo neviditeľné a nadprirodzené. 

"Čo sa deje?" opýtala sa znova a tento krát jej v hlase rezonoval plač. Bola na pokraji zrútenia a Zayn sa tváril, akoby sa nič nedialo. Až teraz si všimla, ako veľmi sa celá loď kolíše, ako sa more rozbúrilo a ešte pred chvíľou krásna ranná obloha bola tmavá, plná čiernych mrakov, z ktorých sa pomaly spúšťal dážď. 

"Na mori sú horšie veci, ako len piráti, Luciana. Teraz to už vieš." ozval sa Zayn, ale jeho slová nijako nezodpovedali jej otázku. 

Nešetrne ju za sebou ťahal až pokým neprišli k drevenému zábradliu na okraji lode, nie ďaleko od miesta, kde sa dnes zoznámila s Bennetom. Rýchlo sa na ňu otočil a pár sekúnd jej bez slova hľadel do očí. Jeho pohľad bol nečitateľný, no aspoň na malú chvíľu neznáma emócia vystriedala hnev. "Skoč." prikázal pevným hlasom. 

Luciana sa zatvárila, akoby nikdy predtým nepočula niekoho prehovoriť a nerozumela čo povedal. "Prosím?" nakrčila oči a dúfala...modlila sa, aby žartoval. 

"Povedal som, aby si skočila." tvár mal tesne oproti nej a v očiach výraz, ktorý ju takmer vyzýval k tomu, aby mu skúšala odporovať. 

"Zayn, Zayn..." ozval sa krik a takmer okamžite sa vedľa nich zjavil Louis. Oči mal roztvorené v panike, spotené vlasy sa mu lepili na čelo a krvavé dlane zvierali rukoväť meča. "Toto nemôžeš spraviť, ona to neprežije." zakričal Zayn, aby prehlušil krik a praskanie lode, ktoré sa šírilo okolo nás. 

"Neprežije to, ak tu zostane." zavrčal Zayn a prudkým pohybom si Lucianu pritiahol bližšie, aby ju dostal z Louisovej blízkosti. Ani si nestihla uvedomiť, že Louis ju chytil za lakeť a odmietal pustiť. "Skoč." 

"Nie...prečo...to nemôžeš..." Luciana sa začala vrtieť v jeho zovretí a silou mocou sa chcela dostať k Louisovi, ktorý sa tváril naštvane a bezradne zároveň. Vedela, že jej chce pomôcť, ale z nejakého dôvodu sa nikdy neodvážil odporovať svojmu kapitánovi. 

"Fajn, ako chceš." s týmito slovami ju natlačil chrbtom k zábradliu a zatlačil na jej plecia, čo ju prinútilo zrútiť sa v priebehu niekoľkých sekúnd do studeného mora. Nevnímala bolesť, ktorú jej spôsobilo drevo, ktoré sa jej doslova vrylo do mäsa, pretože odrazu jej pľúca zavalila voda. Bola si istá, že sa utopí a ak sa neutopí, tak určite zamrzne, pretože voda bola ľadová. Ľadovejšia, akoby mala byť. 

Chcela kričať o pomoc, no nevládala. Chcela vyplávať na hladinu, ale ani na to nemala silu. Bola zmierená s vlastným koncom až do chvíle, kedy jej telo naplnila neznáma energia, ktorá ju akoby samovoľne vyniesla nahor. Takmer okamžite sa rozkašľala, keď ju pľúca začali páliť, rovnako aj oči od slanej vody, ktorá sa do nich dostala. Zmietala sa nad hladinou a hľadala čosi, čoho by sa mohla chytiť. Čo by ju zachránilo pred utopením. 

Netrvalo jej dlno, než našla kus dreva, ktorý plával popri nej. Nebol dostatočne veľký, aby sa naň zmestila celá, ale udržal aspoň polvicu jej tela a pomáhal jej na hladinu. Pomyslela si, že mala šťastie, nájsť v obrovskom mori kus dreva, ktorý akurát plával popri nej. V tej chvíli videla ďalší kus dreva, potom niečo, čo vyzeralo ako odtrhnutý kus zábradlia a následne na to odšiepený stožiar.

Takmer okamžite pozrela ponad plece, kde videla známu loď, ktorá už nebola nad hladinou, ale pomaly a isto sa potápala. Nechápavo hľadela na výjav pred sebou. Toto bol koniec? Všetci sú preč? Všetci sú mŕtvi? Nech sa deje čokoľvek, nedokázala sa tešiť z ich smrti, najmä preto, že do srdca sa jej vliala trpkosť z pomyslenia, že na tej palube bol aj Louis a Bennet, ktorí rozhodne neboli jej najobľúbenejší ludia na svete, ale správali sa k nej ako k človeku. 

"Bože môj." hoci to bol príšerný pohľad, nedokázala od potápajúcej sa lode odtrhnúť pohľad až do doby, než úplne zmizla a pohltilo ju more, ako stovky lodí predtým. Ani Zayn nebol všemocný, ani on nebol nesmrteľný a rozhodne nebol mocnejší, ako more. 

V jej hlave však popri tom rezonovala jediná myšlienka. Prinútil ju Zayn skočiť, aby mala aspoň malú nádej na to, že prežije? Vedel, že to má v živote zrátané a preto sa naposledy pokúsil urobiť aspoň jeden dobrý čin? Koniec koncov...sám povedal, že ak zostane na lodi, neprežije to. 

Možno to boli minúty, možno hodiny, čo pozerala na celkom pokojné more, na ktorom len sem tam plávali kúsky Zaynovej lode. Aj obloha bola odrazu jasná, slnko jej pálilo na hlavu, na kožu a vedela, že ak sa čoskoro nedostane na pevninu alebo nezoženie pomoc, jej osud bude rovnaký, ako Zaynov a jeho posádky. 

_______________________________

Bada bing...bada boom. Nová kapitola, trochu akčnejšia, ako včerajšia. A ja som veľmi zvedavá na váš názor. Čo si myslíte, že sa stalo? Ospravedlňujem sa za preklepy alebo chyby a dúfam, že sa vám nová kapitola páčila.