Keď posledné dieťa opustilo tanečný parket, zostala som tam iba ja a ten kučeravý idiot, ktorému sa pusa nezatvorila ani potom, čo som chcela odísť.
Zdvihol posledný papierik z cukríka, zohol sa a hodil ho do koša. Vyrovnal sa a vzápätí svoj zrak zabodol do mňa.
„Čo na mňa tak pozeráš?“ uškŕňal sa.
Až teraz mi došlo, že po celý ten čas som naň hľadela a sledovala každučký jeho pohyb. Zatriasla som hlavou a sklopila ju rýchlo dole. Miestnosťou sa ozval jeho chrapľavý smiech pričom moje oči skenovali drevenú podlahu. Moje líca boli určite karmínovo- červené.
„Nevedela som, že máš rád deti,“ ignorovala som jeho otázku a naďalej počítala drobné triesky v podlahe. Už som fakt nevedela kam sa mám pozerať.
„A kto ti povedal, že ich mám rád?“ i on ignoroval moju otázku. Nervózne som skrčila obočie a ruky si preplietla za chrbtom. Z triesok som prešla na svoje čisto biele šnúrky na topánkach.
„Nikto. Len dnes, tá hodina, no, vyzeralo to tak, že si s deťmi rozumieš,“ koktala som.
Jazyk sa mi začal pliesť ako opitému. V hrdle ma pálili suchoty a prsty na rukách som nervózne krčila a preplietala.
Je pravda, že v jeho prítomnosti sa cítim nervózne, ba až sa bojím.
Bojím sa vždy keď otvorí ústa a rozpráva so mnou.
Bojím sa, že z jeho úst vyjde niečo čo ma zaskočí.
Bojím sa, že si môj strach raz všimne a uchopí sa príležitosti, aby ma mohol ešte viac udierať bičom ako doteraz.
Možno si to Harry neuvedomuje, ale komunikácia s ním je pre mňa ťažký oriešok.
Ak by teraz priložil jeho dlaň na moju hruď, cítil by, ako by mi srdce udieralo do jeho otvorenej dlane.
Ak by pristúpil ku mne o krok bližšie, videl by, ako sa mi rozširujú zreničky pri pohľade na tie jeho zelené oči.
Avšak, všetky pocity potláča môj mozog, ktorý stále kričí nie. K Harrymu cítim možno iba menšiu náklonnosť. Možno sa mi páči jeho vzhľad. Ale nikdy k nemu nepocítim niečo viac. Nikdy.
„Musím byť k ním milý,“ povedal Harry. „I keď ma niekedy fakt serú.,“ zamumlal.
Svoju sklopenú hlavu som zodvihla k nemu. Skrčené čelo a obočie, napätá sánka a prižmúrené oči. Takto vyzerá momentálne moja nahnevaná tvár, ktorá prebodáva oči kučeravému imbecilovi.
„A ty, keď si bol malý, bol si lepšie dieťa?“ vyštekla som naň.
„Neviem! Ale určite som bol lepšie vychovaný ako tie rozmaznané deti!“ zdvihol hlas a na čele sa mu začali rysovať vrásky hnevu.
„Nie sú to síce anjeličkovia, ale sú to deti, preboha. Keď som ťa dnes videla s Emmou, tak som si myslela, že proti deťom nemá nič zlé. Vôbec by ma nenapadlo, že by si ich v duchu najradšej pozabíjal!“ vysvetľovala som rukami a následne si ich vložila vbok. Harry stál naproti mne a dlane mal schované v napnutých pästiach.
„Ich rodičia-„ nedopovedala som, pretože mi Harryho tvrdý a naštvaný hlas skočil do reči.
„Ich prachatý rodičia, ktorí si vozia zadky v posratých, nablýskaných autách, si strčia deti na nejakú hodinu tanca, aby si mohli doma v pokoji zašukať!“ vrieskal.
Po tejto vete som sa zasekla a ústa nechala radšej zatvorené. Zarazila som sa nad jeho vetou a pohľad som nasmerovala niekam na bok.
„Je to tak Aya. Každí jeden ich rodič ma prepchanú peňaženku peniazmi, až do prasknutia. Nečudujem sa potom, prečo sú tie deti rozmaznané,“ jeho hlas slovo po slove slabol až na minimum.
