„Ou," zašepkala som a ruky si priložila k ústam.
„Pane bože, Harry!" zvýskla Marilyn a vymanila sa z Alexovho zovretia. Alex je jej tanečný partner.
„Si v poriadku?" kľakla si na kolená a rukou ho pohladila po hlave, ktorá bola momentálne opretá čelom o zem.
Zadržovala som smiech, ktorý sa mi dral z úst. Na parkete bolo ticho, len niektorých bolo počuť ako sa smejú popod nos. Nechcela som vyprsknúť v návale smiechu a tak som naďalej mala ústa prekryté dlaňou.
„Dočerta," prevrátil sa Harry na druhý bok s rukami priloženými v rozkroku. Marilyn ho okamžite schmatla za paže a ťahala ho hore na nohy. Oh, ako matka malého chlapca.
„Si v poriadku?" spýtala sa po druhý krát.
„Čo sa tu deje?" do menšieho okruhu ľudí sa vrútil pán profesor.
„Dostal do vajec," ozval sa nejaký tlmený hlas v miestnosti. Profesor sa v zapätí pozrel na Harryho, ktorý s bolestnou grimasou poskakoval. Zrak otočil na osôbku postavajúc na boku s pobaveným úškrnom. Čiže na mňa.
„To ty?" spýtal sa a zdvihol pravý kútik úst.
„Áno to ona!" vykríkla Marilyn, ktorá sa stále držala v blízkosti Harryho. Pán profesor si všimol môj pobavený výraz a tak sa zasmial aj on.
„To sa pri tancovaní stáva často," otočil sa na Harryho, ktorý naďalej poskakoval z jednej nohy na druhú. Potľapkal ho po ramene.
„Všetci na svoje miesta, pokračujeme!" tleskol dlaňami pán profesor „Harry ty sa choď na pár minút.. no uh... vyliečiť. V kancelárii mám ľad," dodal s pobaveným úškrnom. Určite to nebolo Harrymu príjemné ako sa všetci naň pozerali pri tom ako sa zohýnal v bolestnom krčí, ktorý som mu spôsobila ja.. Nebolo to naschvál i keď si to zaslúžil. Harry kývol a odobral sa preč. Bez jediného pohľadu, ktorým by ma chcel zavraždiť. Bez nijakej narážky smerujúcej na moju osobu. Nič.
„Marilyn ale tvoj partner je tu," zavolal na Marilyn, keď sa rozbehla za ním.
„Ale-„
„Aya, bež za ním," skočil Marilyn do reči a pohľad presunul na mňa.
Jemne som kývla a lenivým krokom som sa odobrala za ním. Marilyn, ktorá naštvane napochodovala k Alexovi, som sa snažila nevšímať. Prešla som prach veľkých dvojkrídlových dverí, ktoré viedli na parket a kráčala úzkou chodbou. Prešla som popri šatní až nakoniec chodby, kde sa týčili čierne dvere so striebornou kľukou. Na čisto bielej stene visela vizitka s profesorovým menom. Profesor Stefan Miller.
Dvere boli pootvorené tak som do nich končekmi prstov jemne zatlačila. Ozvalo sa tichšie zavŕzganie pántov a tým som opútala pozornosť kučeravého chlapca sediac na pohovke s ľadom v rozkroku. Sklonila som hlavu a nenápadne sa usmiala.
„Čo chceš?" bolesť v jeho hlase ešte nevyprchala. Nervózne som vošla do miestnosti s dreveným nábytkom a fotkami na stenách. Pán Miller má veru krásnu rodinu.
„Ja-ja.. prepáč nechcela som to no-„ koktala som a rukou ukazovala na jeho rozkrok.
„Čo?" šibalsky úsmev mu jemne hral na perách. Ruku si vyložil na operadlo a pohodlne sa zaboril ešte viac do mäkkého tkaniva na sedačke.
„Veď vieš," pretočila som očami a ruky prekrížili na prsiach.
„Čo, že si ma kopla do vajec?" povedala a pri pohľade na mňa sa uchechtol. Kývla som hlavou a sadla si na druhý koniec sedačky.
