„Raz, dva, tri, štyri á raz dva..“ opakoval stále dookola Harry a ja som zasa poskakovala podľa jeho pokynov ako drevená bábka.
„Špička!“ zakričal Harry až so mnou trhlo. Nepáčil sa mi spôsob ako so mnou zaobchádzal. Akoby som vážne bola bábka a on len ťahal za lanká.
„Prečo nemôžem ísť domov ako ostatní,“ spýtala som sa.
„Špička, päta..,“ ignoroval moju otázku.
Naďalej som poskakovala ako pokusný králik. Moje kroky boli bezchybné. Každý jeden pohyb som precítila, no on, vždy musel nájsť nejakú chybu. Každý jeden detail som musela opakovať znova a znova až kým som neuspokojila jeho požiadavky.
„Pretože nevieš kroky valčíka, ako som si všimol,“ ozval sa Harry.
Vnútri môjho tela to začalo po častiach bublať hnevom. Ako si môže dovoliť, že nepoznám kroky valčíka! To je snáď sen!
„Mýlite sa,“ zašepkala som a prestala robiť kroky, ktoré mi Harry odpočítaval.
„Ja si myslím, že nie. Dnes som dobre videl ako sa ti plietli nohy.“
Znova. Znova musel nachádzať chyby len a len na mne! Hnev vo mne čoraz stúpal. Prsty na rukách som zovrela do pästi a nadýchla sa. Skôr ako sa mu stihla vynadať, ozval sa znova.
„Bola si celá stuhnutá. Tvoje ramená tomu dosvedčovali. Nohy sa ti triasli, akoby si tancovala svoj prvý tanec. Už som len čakal, kým tomu chudákovi Hansovi stúpiš na nohu.“
A dosť!
„To nie je pravda! Bola som uvoľnená a kroky mi išli veľmi dobre!“ vyprskla som naňho s kúskom dávky egoizmu. Stála som tam nepätá ako taká struna a čakala kým mu z úst znova nevyletí nejaká blbá poznámka. Avšak, ozval sa len hlasitý smiech v ktorom bola cítiť irónia.
„A-a prečo tu vlastne s vami trávim ešte čas?! Veď môj učiteľ je profesor Miller a nie vy!“
Hnev vo mne sa dostal na povrch. Nedokázala som sa udržať. Ak mu išlo iba o vyprovokovanie, potlesk podarilo sa mu to.
Harryho smiech náhle ustal a tvár sa mu zmenila na neutrálnu, pričom jeho oči boli tmavé. Ich odtieň už nemal farbu sýto zelenej. Naopak. Zreničky sa mu rozšírili a sánku napol tak, až som pučila menšie zapukanie kostičky.
„Profesor Miller tu nie je a ja som jeho zástupca. Čiže si môžem robiť čo chcem,“ pristúpil ku mne bližšie „s kým chcem,“ znova sa priblížil o jeden krok, „a kedy chcem. Tak ma radšej rešpektuj!“
Medzera medzi nami sa dala krájať. Hľadela som naňho trochu so strachom. Jeho oči boli stále tmavé a bol pri mne až príliš blízko. Veľmi blízko.
Až teraz som si všimla jeho črty tváre. Kučery, ktoré mu utekali do všetkých svetových strán boli pozdĺž jeho čela. Končekmi prstov sa do nich zaryl a začesal si ich dozadu. Asi si všimol ako mu zazerám na vlasy.
Jeho telo zdobilo čierne tričko, z ktorého vykukovali potetované ruky. Nikdy som však presne nevedela, čo ma na tých rukách vytetované.
Harry naďalej stál oproti mne a hľadel na mňa s namosúreným výrazom.
Srdce mi bilo ako o závod. Neviem prečo. Asi zo strachu.
„Zober si veci a choď,“ prerušil nás očný kontakt a otočil sa na päte. Sledovala som jeho mohutný chrbát ako sa odo mňa vzďaľuje. Zobral si uterák a šiel do šatní.
Zostala som stáť na svojom mieste a vstrebávala Harryho posledné slova.
Potriasla som hlavou, aby som zahnala všetky myšlienky a utekala do šatne. Konečne zaslúžený oddych.
