„Aya!“ ozval sa tlmený hlas v mojej hlave.
„Aya,“ znova.
Očné viečka sa mi začali pomaly odlepovať i keď s veľkou námahou. Oslepilo ma prudko svietiace svetlo. Na perách som zacítila nejaký okrúhly predmet a následne mokrú tekutinu, ktorá mi stekala po brade a následne dole hrdlom.
„Napi sa,“ ozval sa chrapľavý hlas po mojom boku. „Poriadne,“ dodal.
V tej chvíli som neváhala, uchopila fľašu vody do rúk a začala hltať číru tekutinu. V hrdle som mala suchoty akoby som prehĺta asfalt. Dopila som posledný dúšok a prázdnu fľašu položila vedľa seba, pri čom mi menšie kvapky vody stekali od úst až po bradu kde kvapkali na podlahu ako odkvap.
Moje videnie bolo slabé. Všetko som mala rozmazané a tak som si dlaňami začala šúchať oči, ktoré budú po mojom prudkom šúchaní určite červené.
Moje oči náhle zaostrili postavu kľačúcu pri mne.
„Lepšie?“ znova sa ozval.
Zamumlala som niečo v zmysle, že som okey a rukou si zotrela z brady pomaly uschýnajúce kvapky. Rukami som sa podoprela o podlahu a s nadýchnutím som sa snažila postaviť. Uchopili ma dve silné ruky, a tak sa mi vstávalo omnoho ľahšie.
„Ďakujem,“ zašeptala som a pozrela sa na Harryho. Jeho ruky ma pustili a díval sa na mňa neutrálnym pohľadom. Akoby čakal, či sa znova nezrútim dole ako hruška zo stromu.
„Zbláznila si sa?!“ náhle vyštekol.
Aká prudká zmena nálady.
„Ako-„
„Trénujeme od rána až do večera, vieš dobre, že je tu zkurvene dusno a ty si tu vypiješ pár mililitrov vody?!“ skočil mi do reči.
Jeho správaním ma prekvapil. Bál sa o mňa?
Moja myseľ sa snažila poskladať čo i len jednu vetu, avšak predbehol ma.
„Veď jasné. Aya, to zvládne, Aya nemá čas na takú sračku ako sú tekutiny, Aya musí trénovať, Aya nie je dehydrovaná, „ ozýval sa pritepleným hláskom a rozhadzoval rukami až som si myslela, že mi jednu vlepí. Omylom.
Harryho dlhý dialóg náhle prestal a zamračene hľadel kamsi von z okna.
„Zľakol si sa, čo?“ spýtala som sa. Možno to vyznelo trocha, akoby som fliltrovala? Tak nejako. Harryho zrak naďalej skúmal svet za oknom a s posmeškom si odfrkol.
„Jasné. Skôr som sa bál kam by som to tvoje nehybné telo schoval.“
Posmešný úšklebok mi zmizol z tváre a v mysli som rozmýšľala , azda to myslel vážne alebo ma chcel len vyprovokovať.
Sánka mi pomaly padala pri pohľade na neho. Slnečné lúče, ktoré už pomaly zapadali za obzor mu ešte obkresľovali jeho kučery na hlave. V očiach som videl ich obraz.
Ešte len ráno sa tieto isté lúči drali z popod mrakov a teraz sa chystajú ožiariť deň niekomu na druhej strane planéty.
V tichosti sme stáli a obaja obdivovali oranžovú oblohu, ktorá sa miestami stmavovala do modrej. Aké fascinujúce. Akoby sa niekto hral so štetcom a farbami.
„Tak ja idem,“ prerušila som, nie trápne ticho, ktoré príjemne upokojovalo po tomto dlhom dni.
Harryho telo sa ani nepohlo a naďalej hľadelo na šíru krajinu za oknom.
„Tak sa maj,“ zašepkala som. Otočila som sa na päte a pohľadom skúmala zem na ktorej som ešte len pred pár minútami bola rozvalená ako na pláži.
