Innocent (nevinný) Yoomin.

11

Jimin pov.

,,Kde si zmizol ?" Začal sa mnou chodiť Hobi zatiaľ čo ja som sa donútil k úsmevu. ,,Kde som zmizol ? Kedy ?" Začal som hrať hru nechápavo človeka zatiaľ čo on sa tváril najviac starostlivo. Ľútosť ? Mám ju vôbec cítiť ? ,,Je mi to ľúto bol som unavený.'

,,Hlupák Jimin ! Hlupák !" Opakovalo si moje podvedomie.

,,Boli to tvoje narodeniny a ty si odišiel to akože len tak si odišiel ?" Hobi zdvihol obočie zatiaľ čo ja som len prikivol na náznak súhlasu vydýchol som si a pokračoval ,,pozri Hobi bol som unavený, Kook mi zavolal taxika a odišiel som keďže som toho moc popil to je všetko nemohol som odpovedať na tvoje správy tak sa už nehnevaj." Vyčaril som svoj úsmev na mojej tvári zatiaľ čo sa po niekoľko minút taktiež aj Hobi usmial. ,,Tak dobre pre tento krát ty to odpustim počuj... Jimin chcem sa ťa spýtať či dnes večer no, čo keby si spolu vyrazíme?" Hovoril zatiaľ čo ja som sa mierne pousmial.

A v duchu sa preklinal ,,Jak mu mám povedať že o neho nemám záujem bez toho aby som mu zlomil srdce nezaslúži si aby som ho "ťahal " za nos alebo mu dával nejaké nádeje či signály ktoré si aj tak berie úplne inak ako to myslím."

,,Hobi rád by som prijal tvoje pozvanie naozaj rád, ale nemôžem." Vyšlo zo mňa zatiaľ čo som sledoval jeho tvár a úsmev ktorý sa rýchlosťou svetla stratil ,,prečo ?" Spýtal sa sklamano zatiaľ čo do miestnosti začali chodiť aj iný študenty.

,,Rád by som išiel ale naozaj nemôžem môj dedko má dnes narodeniny, a ja som sľúbil že jeho narodeniny oslávim s ním takže dnes odchádzam z mesta do Busanu."

Chvíľu som pozoroval chlapca z orandžovima vlasmi zatiaľ čo značil skákanie no potom sa usmial ,,jasné chápem to." Po tomto slove sa len otočil a začal chodiť odo mňa zatiaľ čo ja som len kmitol ramenami vytiahol mobil a začal mu písať textovu správu ,,neboj vynahradím ty to... Nechcel si ma náhodou učiť valčík ? :) "

Po odoslaní správy ktorú si Hobi prečítal mi venoval úprimný pohľad zatiaľ čo ja som si vydýchol ,,tak.. aspoň že toto máme." Povedal som týchim hlasom načo som začal preťahovať svoje ťelo.

.
..

,,Dobré takže... Chyťte svojho tanečného partnera a začnite tancovať v rytme hudby." Hovorila profesorka zatiaľ čo ja som si to napochodoval k Hobimu ktorý si ma k sebe rukou ihneď pritiahol zatiaľ čo jednu ruku mal omotanu okolo môjho boku tu druhú mi položil na práve rameno. Zatiaľ čo ja som ho chytil normálnejšim spôsobom.

Začali sme sa hýbať v ritme hudby zatiaľ čo ja som sa ňou nechal úplne uniesť , moja vášeň k tancu bola každým mojim telom stotožnena každá bunka v mojom tele reagovala na pohyb človeka predomnou. Vašen a nekonečný pokoj ktorí mi dával som nedokázal vymeniť za nič iné.

Moja myseľ začala však žiť vlastným životom a za následky jej myslenia som nosiť nehodlal ,,Človek sa v živote môže stretnúť aj dva krát, chceš má stretnúť? Nepovedal som že sa niekedy uvidíme."

Tvar toho človeka som mal v pamäti a pred sebou a aj keď chcem ... Neviem sa ubrániť nemyslieť na neho ta jazva ... Ten jeho oprhovaci pohľad voči mne, ta jazva ktorá ho robila viac zaujímavim vo mne vyvolal pocit zistenia čo je to vôbec za človeka. Predsa nemôže byť tak zlý ? Nie ? Zachránil má môj úsmev na tvári sa staval viac viditeľní keď ma hobi otočil a znova má k sebe pritiahol.

,,Kto bol kto je ten človek ?" Povedala si moja myseľ zatiaľ čo skončila hudba , a mi z Hobim sme si navzájom kukali do očí pričom naše dychi boli zrýchlené a naše telo celé od potu. ,,Dobré žiaci toto bolo pre dnes všetko vidíme sa opäť zajtra." Povedala učiteľka a začala odchádzať zatiaľ čo ja som pustíl Hobiho a napochodoval som si to k lavičke z ktorej som zobral pitie z ružovim postupom a vodou a napil sa.