Nekonečný sen

Časť 27.

,,Správal si sa ku mne najprv odporne a potom si svoje nálady striedal, no nakoniec si bol ku mne dobrý. Napríklad včera si bol na mňa naozaj dobrý. Žiaden muž sa ešte ku mne tak nesprával."
,,Tak to máš dosť smutný život," sadol si na sedadlo vodiča. Sadla som si na vedľajšie sedadlo a zapla si pás.

Na pár minút v aute zavládlo ticho. To bolo však horšie. Bolo to také ticho, ktoré vám reže uši a bolí. Pozrela som sa na jeho tvár, na ktorej som videla hnev, sklamanie, odpor a možno som si to namýšľala, ale zdalo sa mi, že aj smútok.

Radšej som sa pozrela von oknom a snažila sa zabudnúť na slová, ktoré vyšli z jeho úst. ,,Chantal?" Neodpovedala som, len som sa k nemu otočila. ,,Chcem ťa požiadať, aby si do konca leta na mňa nehovorila ani sa ku mne úmyslne nepribližovala.
,,Zastav."
,,Čo?"
,,Zastav," zopakovala som ráznejšie.
,,Môžeme už začať teraz, keď si to želáš," nehovorila som to takým tónom ako som chcela.

Odopla som si pás a vystúpila. Prešla som na chodník a sledovala ako mizne Nathanielovo auto. Moje srdce už úplne vykrvácalo. Nezostala v ňom ani kvapka. Rozhliadla som sa okolo seba a až v tú chvíľu mi došlo ako veľmi hlúpu vec som urobila. Začala som kráčať rovno po chodníku a nevedela som, kam presne idem. Keď sme išli do aquaria, tak som cestu kadiaľ ideme veľmi nevnímala. Zostalo mi len kráčať a možno, keď trochu vychladnem zavolať Enzovi.

Prešli dve hodiny. Dve naozaj dlhé hodiny. Akurát som sa prechádzala po pláži. Ani neviem ako som sa na ňu dostala. Moje nohy len šli, ale už som bola vyčerpaná. Navyše v mojom podbruší sa začali ozývať kŕče. Vyšla som na mólo a pozerala sa na vlny v diaľke. Vyzula som si tenisky aj s ponožkami.

Snažila som sa upratať myšlienky, ktoré boli v mojej hlave pohádzané ako kúsky oblečenia. Sadla som na výbežok do mora. Nohy som si ponorila do vody a maličké kvapky dažďa na mňa kvapkali. Nech som sa snažila ako som len chcela každá moja myšlienka viedla k nemu. Nebolo na ňom nič dobré. Bol zákerný, vypočítavý, hlúpy, bezohľadný a najradšej, ak by mohol utopil by ma v mori. Obzvlášť teraz. Tak prečo som po ňom tak šialene túžila? Chcela som ho viac než rodinu, viac než svadbu a viac než peniaze. Chcela som ho spoznať, aby som bola tá, o ktorej by tvrdil, že ho pozná najlepšie zo všetkých. Chcela som vedieť všetko o ňom, lebo som vedela, že má o čom rozprávať.

Dážd sa zintenzívnel a kvapky mi bolestivo padali na kožu. Nechcela som ísť domov. Nechcela som ísť do domu, kde bude Enzo, Nathaniel a všetci ostatní. Ignorovala som dážď aj hrom, ktorý nepríjemne zadunel. Myslela som si, že je to len prehánka a zachvíľu ustane. Mýlila som sa, pretože pršalo stále rovnako silno aj po pol hodine čo som stále sedela a oblečenie som už mala premočené.

,,Nemáš ani predstavu ako dlho som ťa hľadal," povedal zachrípnutý hlas za mnou. Neotočila som sa. Nemala som odvahu sa  otočiť. ,,Ochorieš," povedal a počula som ako každým jeho krokom drevené mólo vŕzga. ,,Tvrdil si, že nemám na teba rozprávať," povedala som a konečne sa pozrela na premočeného Nathaniela. Naozaj ma musel hľadať dlho, pretože bol mokrý úplne ako ja. ,,Musím ťa odviesť domov, pretože nepotrebujem si urobiť u otca ďalšie problémy." Jeho odmeranosť sa vrátila. ,,Rozumiem," prikývla som.

Obula som si topánky a išla za Natom. Neverila som mu, že ma hľadal len kvôli jeho otcovi. Hlavne som v sebe pestovala nádej, že mu na mne aspoň trochu záleží. Aj keď už to bolo jedno. Prešli sme okolo pár palm a vyšli na parkovisko. Vyžmýkala som si vlasy a nastúpila som. Bola som tak premočená, že som sedadlo na aute hneď zamočila. Cestou Nathaniel nepovedal ani slovo a aj ja som mlčala. Bolo mi jasné, že týmto sa začalo naše ignorovanie.