Nekonečný sen

Časť 12.

,,Chceš sa obliecť?" opýtal sa ma Nathaniel. Kývla som hlavou do strán.
,,Id-eme domov?"
,,Áno."

,,Stále ťa tak podmorský svet fascinuje?"
Zarazila som sa, pretože ak som si správne pamätala nespomínala som mu to.
,,No taaak," zatiahol a pozrel sa na môj zamračený výraz. ,,Je mi jasné, že otec nevymyslel plávanie s delfínmi."
,,No..." znela som zachrípnuto. ,,Vždy som milovala život pod hladinou. Na oceáne je toľko nevysvetlitelných vecí."
Kráčal predomnou asi dva kroky, takže som nevidela ako sa tvári.
,,Takže si posadnutá podmorským svetom?" Tak by som to nepovedala. ,,V podstate."

Dobehla som Nathaniela tak ,aby sme kráčali vedľa seba. ,,Ďakujem," povedala som, ,,za záchranu."
,,Nezachránil som teba, ale Eliota pred problémom."
,,Takže moja smrť by bola problém?" Otvoril ústa, ale nič nepovedal. S očakávaním som naňho pozerala. ,,Si hladná?" opýtal sa nakoniec, ale bolo mi jasné, že chcel povedať niečo iné. ,,Trochu," odpovedala som neisto. ,,Uvaríš mi niečo?"
,,Uvidíš."

Kráčali sme smerom domov a Nathaniel stále držal v ruke moje veci. Z vlasov mi kvapkala voda, ale pokožku som mala už ako tak suchú. ,,Spýtam sa ťa to raz, ale viac sa to pýtať nebudem..." začala som a môj hlas začínal znovu znieť ako môj. ,,Čo znamená to tetovanie?" nevedela som prečo sa ho to pýtam. Prečo som si myslela, že mi to povie, ak to nepovedal svojmu bratovi ani nikomu inému?
,,Čo si myslíš?"
,,Nemyslím si nič."
,,To tetovanie," zasekol sa a pozrel sa na svoje zápästie. ,,Mám ho, aby som nezabudol."
,,Súvisí to s Enzom?"
,,Nie. Buď rada, že to nevieš," pozrel sa na mi do očí. ,,Nepovedal som to nikomu, pretože viem, že by ich to bolelo."
,,Bolelo by ich význam tých dvoch bodiek?"
,,Znie to divne, ale áno."

Nathaniel vytiahol zväzok kľúčov. 
,,Prezleč sa a pôjdeme niekam," povedal a otvoril dvere.
,,Ja som hladná. Kam chceš ísť?"
,,Uvidíš."
,,Nepáči sa mi to."
,,Proste uvidíš."

Vybehla som na poschodie. Nate mi kráčal hneď za pätami. Zatvoril sa vo svojej izbe a ja som pokračoval do tej svojej. Kam by ma mohol už len Nate brať? Obliekla som si letné šaty a obula si tenisky. Enzo v našej izbe nebol. Mala som pocit, že asi odišiel, pretože kľúče od jedného auta neboli na komode a ani jeho počítač nebol na stole, kde som ho videla naposledy.

Na pery som si naniesla len ružový lesk a na vytočené mihalnice som si dala špirálu. V dome som nenašla žiaden fén, takže som si vlasy presušila len uterákom. Stále boli vlhké, ale určite boli na tom lepšie ako predtým.

Vyšla som z izby a zaklopala na Natove dvere. Nikto sa však neozval. Bez výčitiek som otvorila dvere. Nathanielova izba bola iba o trochu menšia od našej, ale inak boli takmer identické. Jediné, čo tu nemal a my áno bol balkón. Nate sedel na posteli chrbtom ku mne a zapínal si gombíky na košeli. Táto košeľa, však nebola taká skrčená ako tie, ktoré nosil doteraz.
,,Už som hotová." Otočil sa a na pár sekúnd sa na mňa pozrel.
,,Nechystáš sa ma niekam odviesť a zabiť ma, však? Pretože to by som sa obliekla inak."
,,Ak mi budeš liesť na nervy, tak možno," vstal z postele.

Prehltla som: ,,Čo si o mne myslíš?" pozerala som sa mu na topánky. Nevedela som, prečo som sa to opýtala. Tušila som odpoveď. ,,Prečo ma niekam berieš?" spýtala som sa rýchlo inú otázku.
,,Lebo to potrebuješ," pomalými pohybmi skracoval vzdialenosť medzi nami, až dokým medzi našimi telami nezostala len niekoľko centimetrová medzera. Neustúpila som. Cítila som z neho vôňu deodorantu a zdalo sa mi, že jeho košeľa tiež voňala, ale za pracím práškom.

Váhavo sa dotkol mojich vlasov a zamyslene za pozeral na pramienok.
,,Môj otec mal vždy dobrý vkus."
,,Alebo si len po ňom." Skrčil nos a ďalej mi skúmal vlasy: ,,To nehovor."

Ahojteee 🐸❤️ lásky. Dúfam, že máte pekné leto, lebo to moje je dosť nudne takže pravdepodobne bude veľa kapitol.