Nekonečný sen

Časť 23.

,,Ako si sa mala?" opýtal sa ma Enzo. Zavrel za sebou dvere a sadol si na kraj postele. ,,Rezervoval som nám stôl."
,,Necítim sa veľmi dobre," povedala som.
,,Rezervoval som ho len pre nás dvoch, aby sme boli chvíľu osamote." Narovnala som sa a čakala, že mi ešte niečo povie.
,,Obleč sa. Počkám ťa dole," povedal a hneď za sebou zabuchol dvere.

Lenivo som vstala a obliekla si tielko a tenké nohavice. Veľmi som sa neupravovala, len som si prečesala vlasy. Namaľovala som si len mihalnice a upravila obočie. Zišla som dole po schodoch. Nata som dole nevidela. Jediný, kto sedel na pohovke bol Eliot a Enzo. Enzo hneď ako ma videl, vstal z pohovky a zamieril k dverám.

,,Ako dlho bol Nate s tým dievčaťom?" opýtal sa ma a nastúpil do auta. ,,Neviem. Celý čas som bola v posteli," povedala som a zapla si pás. Nevedela som prečo sa ma na to pýtal a ani som to nechcela vedieť.

Celú cestu sme boli ticho. Enzo bol zrejme rovnako zamestnaný myšlienkami ako ja. Zaparkovali sme pred nejakou reštauráciou, v ktorej sme nikdy predtým neboli. No v popravde, všetky reštaurácie mi tu pripadali rovnaké, až na tú kde ma vzal Nate.

Starší čašník nás usadil k stolu pre dvoch a podal nám dva lístky. Nechcelo sa mi premýšľať čo si dám, takže som sa rozhodla pre prvú vec, ktorú som si všimla. V reštaurácií neboli takmer žiadny ľudia okrem nás dvoch. Takže čašník sa pri nás objavil celkom rýchlo. Objednali sme si a hneď po odchode čašníka sa na mňa Enzo uprene pozrel. ,,Mali," vzdychol si. ,,Mali by sme sa porozprávať."
,,O čom?" spozornela som.
,,Chantal," tón akým vyslovil moje meno ma vystrašil. ,,Poznám ťa už dlho a nechcem si predstaviť, že by som mal byť s niekým iným."
,,Mám sa báť?" opýtala som sa. Čo ak je chorý? Čo ak niečo tuší alebo...

Enzo sa len zasmial a pokrútil hlavou. Z vracka svojho saka niečo vybral. Bola to malá bordová krabička, ktorú položil predo mňa na stôl. ,,Bola by si ochotná sa za mňa vydať?" Nachvíľu som prestala dýchať a len nemo pozerala na Enza, na krabičku a potom znovu na Enza.
,,To nie je vtip?"
,,Nie," zasmial sa. Zamyslela som sa nad tým čo všetko môžem tým získať. Budem mať obrovskú drahú svadbu, zdedím majetok a budem môcť mame kúpiť nový byt, aby nemusel žiť už v tej plesnivej diere. Ale na druhú stranu by som prišla o to, čo asi ani nemalo budúcnosť, Nathaniela.

Otvorila som krabičku a pozrela sa na prekrásny prsteň. Bol zlatý a v strede mal jeden väčší kameň a po bokoch dva menšie. ,,Je to diamant," povedal Enzo ako keby to bolo podstatné. Ako keby to mohlo zmeniť moju odpoveď. V ruke som pevne držala krabičku a nemo sa na ňu pozerala. Nad nami sa objavil čašník a do pohárov nám nalial červené víno. Očami behal medzi mnou a prsteňom. Našťastie nič nepovedal a odišiel.

,,Takže?"
Prehltla som: ,,Áno, áno vydám sa za teba," sílene som sa usmiala a sama som si navliekla na prst prsteň. Bolo divné ho mať na prste. Nikdy som nezvykla nosiť prstene. Enzo ma chytil za ľavú ruku a priložil si ju k perám. ,,Hneď ako sa vrátime začneme s plánovaním svadby."
,,Kedy si myslíš, že nám dajú termín?"
,,Podľa toho pre aké miesto sa rozhodneme."
,,Hovoril si o tom, že si ma chceš vziať svojim deťom?"
,,Nie, nepovedal som im to."
Prstom som začala prechádzať po okraji pohára. ,,A kedy im to chceš povedať?"
,,Čo najskôr. Hneď keď sa vrátime im to povieme." V ústach mi vyschlo.

Vzala som svoj pohár s vínom a do dna ho vypila. Nechcela som si predstaviť ako budú jeho deti reagovať, vlastne som začala uvažovať, že pri tom ako im to bude oznamovať by som sa mohla zamknúť v izbe.

Okeeej❤️ som rada že som napísala kapitolu aj keď som ju nemala v pláne. Milujem vás cmuk💋