Nekonečný sen

Časť 3.

Autom zaparkoval pred bielym dvojposchodovým domom. Vyzeral úžasne. V porovnaní s domom, v ktorom býval Enzo bol malý, ale pre bežnú rodinu stačil. 

Ignorovala som auto, ktoré akurát parkovalo vedľa toho nášho a prešla som okolo domu. Vzadu bola terasa s bazénom a tri lehatká, dokonca aj jedálenský stôl, ktorý bol ešte v prístrešku domu. Hore z jednej izby vychádzal balkón a z terasy do domu viedli sklenené dvere. Otočila som sa. Spomedzi stromov som videla výhľad na bledé more, ktoré bolo asi desať minút cesty pešo od miesta, kde som sa práve nachádzala. Vošla som z terasy do domu a obzerala sa okolo seba. Všetko bolo zladené do bielej a svetlého dreva. Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala bola veľká. Boli tu dve menšie biele pohovky, ktoré som už teraz videla špinavé a vzadu bol kuchynský pult s barovými stoličkami. Prešla som ku schodisku. Počula som, že akurát vchádzali ostatní do domu, ale ignorovala som ich a prešla hore na druhé poschodie.

Rýchlo som nakukla do každej izby. Bolo tu presne päť spálni. Predpokladala som, že ešte dole bude jedna. V každej izbe bola jedna manželská posteľ a základný nábytok.

Otvorila som posledné dvere. Do izby padalo veľa slnečných lúčov a bola som si istá, že ma ráno zobudia, keďže v izbe bol len tenký biely záves. Nachádzala sa tu posteľ, nočný stolík a skriňa. Pred posteľou bol huňatý koberec. Otvorila som balkón a pozrela sa na výhľad. Rozhodne som mala vybratú izbu. Možno to bolo sebecké, ale títo nafúkaní zazobanci si nezaslúžili, aby som sa s nimi dohadovala, kto kde strávi nasledujúce dva mesiace.

Sadla som si na posteľ a zdala sa mi prekvapivo mäkká. Skúšala som jej mäkkosť a pokúšala sa v sede nadvihovať a klesať. Tá posteľ bola ako trampolína. Dvere sa rozrazili ani som si to nevšimla uvedomiť. ,,Čo to robíš?" zastál a celú ma pozoroval. Okamžite som prestala a pozerala sa priamo do svetlo zelených očí. ,,Našla som si izbu," odpovedala som.
,,Ja tu mám izbu."
,,Nie nemáš. Kto skôr príde, ten skôr berie."
,,Ja nechcem v noci počúvať teba a otca, vlastne vás nechcem počúvať ani cez deň."
,,Tak si vezmi tú izbu dole!" vykríkla som viac nahlas ako som chcela .
,,Má ju Eliot a ja chcem, aby sme mali izby čo najďalej od seba. Už teraz mám z teba migrénu," pošúchal sa na spánkach. Nathaniel stál pri otvorených dverách. Postavila som, zavrela dvere a otočila sa k Nathanielovi: ,,Nemysli si, že si jediný, kto dokáže byť odporný. Je mi jedno, čo budeš robiť. Najlepšie by bolo, kebyže ma ignoruješ aj spolu so svojimi sprostými súrodencami, pretože je mi jasné, že s vami sa jednocho nedá! Takže ak ma nasereš a mám pocit, že ty to dokážeš behom pár sekúnd, tak vezmem tvojho otca a pretiahnem ho pred tvojimi očami."

Páčilo sa mi ako ma nechal rozprávať a pomaly žmurkal. Nie vždy ma ľudia počúvali alebo nechali dohovoriť. Mala som vždy problém si vybudovať rešpekt.
,,Či sa ti to páči alebo nie skôr či neskôr môjho otca prestaneš baviť," zabuchol za sebou dvere a nechal ma osamote. Mala som chuť niečo za ním ešte zakričať, ale prišlo mi to nevhodné a bola som aj rada, že odišiel. Ľahla som si na posteľ a premýšľala, ktoré Enzovo dieťa je najhoršie. Všetci boli rovnakí a mali rovnakú diagnózu. Dvere sa znovu otvorili a mnou trhlo. Prvých desať sekúnd som si bola istá, že je to Nathaniel, ale do izby vošiel Enzo. ,,Nate mi povedal, že si nám už našla izbu," slabo sa usmial. ,,Zajtra  som nám rezervoval jachtu."
Asi sa mi nepodarilo potlačiť prekvapený výraz, pretože Enzo rýchlo dodal: ,,Takú malú jachtu."
,,Čo ak mi bude zle?" V živote som na lodi nebola, ale dlhých jázd v aute mi bývalo stále zle, takže som predpokladala, že aj z lode budem mať morskú horúčku.
,,Nebude. A ak náhodou bude, tak sa vrátime," sadol si na posteľ. Opatrne mi odhrnul pramienky vlasov a pobozkal mi odhalené rameno. Mala som na sebe len krátke čierne šaty s tenkými ramienkami.
,,Dúfam, že sa mi opáliš," zamrmlal a lenivými bozkami si vytváral cestu k
môjmu krku. Stiahol mi ramienko z ramena dole.
,,Môže tu niekto vojsť."
,,Nikto nevojde.Všetci sú unavení."
,,A ty nie?" snažila som sa ho nejak zastaviť. Nevadilo mi s ním spávať, ale teraz som jednoducho nemala náladu.
,,Absolutne." Vzdala som to a rozhodla sa, že sa prispôsobím. Už minule som sa vyhovorila, že mi je zle. Tým minule myslím včera.

Chytila som ho za zátylok a odtiahla od svojho krku. Slabo som ho pobozkala na malé pery. Zacítila som ako sa jeho ruka presmerovala na môj pás. Nachvíľu sa naše pery od seba vzdialili. Zatlačil
ma, tak aby som spadla na posteľ a stále ma hladkal po páse. Výhodou bolo, že Enzo sa vždy po sexe ku mne správal ako anjel. Takže, aj keď som naňho nemala náladu, tak som sa podvolila.