Nekonečný sen

Časť 21.

Ležala som schulená na posteli. Do brucha mi udrel ďalší kŕč. Všetci akurát odišli. A ja som aj keď bolo jedenásť zostala v posteli. Neznášala som svoje mesiačiky. Vždy boli pre mňa najhoršie prvé dva dni. Ráno som si už dala tabletku, ale tá mi zatiaľ nezabrala.

Do mojej izby vtrhol Nathaniel. Dvere otvoril tak, že som sa až divila, že sa neodtrhli zo steny. Neprekvapilo ma, že sa neobťažoval klopaním.
,,Čo-čo to robíš?" opýtal sa.
,,Ležím?"
,,Tak vstaň."
,,Najbližších tridsať minút nemám v pláne vstávať," zdvihla som si perinu vyššie k brade. ,,Ty si nekecala s tými krámami?" spýtal sa celkom šokovane.
,,Nie Nate nekecala som."
Z jeho výrazu som mala pocit, že to nevie spracovať. ,,Fajn," vzdychol si. ,,Vylez z tej postele. Už simulovať nemusíš."
,,Ja nesimulujem!"
,,Aj tak vylez."
,,A kam pôjdeme?" zaujímala som sa.
,,Do kuchyne."
,,Mám hádať čo tam budeme robiť?"
,,Čo je? Keď nemožem urobiť teba, tak urobím aspoň palacinky."
,,Čudujem sa, že nemáš ešte obezitu."
,,Chodím do fitka!"
,,Neviem si ťa predstaviť."

,,Dobre," natiahol ku mne ruky.
,,Čo to robíš?"
,,Idem ťa preniesť do tej kuchyne."
,,Nie, nie nie. Po tých schodoch to nezvládneš."
,,Neskoro. Čo keby si spolupracovala?"
Poslúchla som ho a okolo jeho trupu si obmotala nohy. Urobil so mnou pár krokov až na chodbu. Oprela som sa o jeho plece a užívala si teplo jeho tela. Kŕče som stále cítila, ale boli miernejšie.

,,Už to nedávam," zastonal a pustil ma.
,,To myslíš vážne?"
,,Hej myslím!" zakričala a už kráčal dole po schodoch. Moje telo mu nedovolilo ísť rýchlejšie ako jeden krok za desať sekúnd, takže keď som prišla do kuchyne Nate už stál pri kuchynskej linke.

,,Čo mám robiť?"
,,Sadni si."
,,Chcem ti pomôcť." Nathaniel sa na mňa zapozeral ako keby uvidel ducha.
,,Nie vďaka."
,,Vážne ti chcem pomôcť. Teraz už nemám také kŕče."
,,Ja s nikým okrem Sabriny nevarím."
,,Tak budem druhá," oprela som sa o linku.
,,Si vtieravá," zahundral. ,,Podaj mi mlieko," povedal po chvíli.
Pribehla som ku chladničke a vybrala mlieko. ,,Koľko mililitrov tam mám naliať?" 
,,Bože ja neviem. Každý normálny človek to robí od oka."
,,Zdá sa ti, že som normálna?"
,,Určite nie," vychmatol mi mlieko a nalial ho do misky.

Pousmiala som sa, pretože som si spomenula ako varil minule. ,,Zvykneš tancovať v kuchyni," poznamenala som.
,,Čo?" zamračil sa a ďalej miešal cesto. ,,Dobre. Možno. Občas," nabral na naberačku cesto a rozlial ho na vyhriatú panvicu. ,,Cítim sa potom uvoľnenejšie," chytil ma za ruky a jednu moju ruku mi dal na jeho zátylok a druhú stále držal.
,,Čo to robíš?"
,,Tancujeme," hýbal sa ako keby počul hudbu. ,,Nemáme hudbu."
,,Nepotrebujeme ju," nadvihol naše ruky a otočil ma, takže som spravila piruetu. Natisla som sa na jeho telo trošku bližšie. ,,Jedného dňa si zapneme aj hudbu," povedal zachrípnuto. Oprela som si hlavu o jeho hruď a počúvala ako mu pravidelne bije srdce. Náš tanec sa premenil na slaďák. Až v tú chvíľu som si uvedomila, že som s nikým ešte nikdy netancovala. Na žiadnej svadbe som nebola a ani na  maturitnom plese, takže som nemala kde. Nathaniel ma objal okolo pása, ale ďalej sme sa hýbali do vymysleného rytmu.

,,Doriti!" odstrčil ma od seba a pribehol k panvici. Palacinky rýchlo otočil, ale aj tak už bolo neskoro, keďže celá bola čierna. ,,Nevadí. Ja ju zjem."
,,Prekočilo ti? Toto jesť nebudeš."
,,Moja mama vždy hovorila, že zhorené jedlo je na krásu a jej väčšinou vždy jedlo zhorelo."
,,Tá moja mi nikdy nič neuvarila. Ale kúpila mi reštauráciu, aby som sa nenudil."
Zamyslela som sa: ,,Ukáž mu tvoju fotku, keď si bol malý."
,,Nechceš to vidieť. Ver mi."
,,Urobím hocičo."
,,Už mi jednu vec dlhuješ," pousmial sa.
,,Tak ti budem dlhovať dve."
,,Dobre, ale chcem vidieť aj ja tvoju," z vrecka vytiahol svoj mobil. ,,A nebudeš sa smiať."
,,Dobre, sľubujem." Nathaniel zamyslene posúval prstom po displeji. Bola som si istá, že fotku hľadá v nejakom chate s niekým. Podal mi svoj mobil a vybral zhorenú palacinku z panvice.
,,Bože."
,,Je to take zlé?"
,,Dosť. Veď si syn herečky všetci by čakali, že na škole si bol práve magnet na dievčatá." Chlapec na fotke mohol mať tak štrnásť rokov. Vlasy, ktoré mal ako slnko mal učesané do pravej strany. Celé líca a čelo mu pokrývali červené, ale aj biele vyrážky. ,,Nechce sa mi veriť, že si to ty."
,,Ja zas nechcem priznať, že som to ja," vylial ďalšiu dávku cesta na panvicu.
,,Si na rade."
,,Nemám svoju fotku."
,,Klameš."
,,Neklamem. Nemám fotku, kde by som mala menej ako sedemnásť."
,,Ukáž mi aj takú, kde máš sedemnásť."

Zamračila som sa, ale vzala svoj mobil. Otvorila som instagram a zišla k úplne najstarším príspevkom. Pozrela som sa na fotku a nevedela pochopiť z akého dôvodu som ju doteraz nevymazala. Vlasy som tam mala až príliš dlhé a pery som mala našpúlené. Nathaniel mi vytrhol mobil skôr ako som si stihla všimnúť viac detailov. Rozosmial sa. On sa naozaj rozosmial?
,,To čo máš za sveter na sebe?"
,,Prestaň. Bol môj obľúbený," nahla som sa pre svoj mobil, ale uhol mi.
,,Počkaj!" rozrehotal sa. ,,To čo máš s nosom?" prstami priblížil na môj nos. Na tento malý fakt som celkom zabudla.
,,Máš ho ako Himaláje."
,,Máš čo hovoriť. Rešpektujem nedokonalosti a akné, ale kebyže sedím pri tebe mám ti chuť tvoje vyrážky povytlačať."
,,Ak rešpektuješ nedokonalosti prečo tvoj nos vyzerá už úplne inak?"

Zasekla som sa. Nemala som silu mu povedať, že jeho otec to tak chcel. Tak som len mlčala a mala som pocit, že to mu povedalo omnoho viac ako nejaké slová.