V momnte keď sa narodíme sme mŕtvi. Je to pomalý proces a v chvíli keď prvý krát nasajeme vzduch do našich pľúc nám začnú odtikávať pomyslené hodinky nášho času a je len otázka rokov, minut, sekúnd kedy sa zastavia a mi vydýchneme naposledy. A z odstupom času viem povedať že ja som bola mŕtva už dávno pred tým ako som sa rozpadla prach a posledné zvišky mojej existencie odvial jemný vánok. Asi som napriek všetkému dúfala v šťastný koniec kde zostarnem zo svojimi milovaným a odídem v pokoji keď moje kosti budú tak krehké ako aj myseľ ale v spetnom pohľade to asi nikdy nebolo pre mňa. Milovala som veľkoleposť, tie sekundy pred tým ako ticho prelomý nadšený jasot. A vlstne nikto by nemohol povedať že som sa toho takzvaného happy endu nedožila len som ho nemala príležitosť zažiť. No záblesk tu bol. Ja som sa šťastného konca síce nedožila ale oni áno tý ktorých som milovala tý ktorých som nikdy nespoznala aj keď som mohla všetkých ktorý sú tam a ja by som ich nikdy nestretla ani keby som prežila tisíc životov a na tom jedinom záležalo. Ja som svet nezmenila ale oni môžu. Je toľko možnosti kým môžu byťa čo môžu spraviť niekto len tým možnostiam musel dať príležitosť. V ťažkých situáciách si každý človek vždy povie že ja to nebudem ja sa z toho horiaceho domu dostanem ja pri tej skúške prejdem. Lenže fakt zostával že niekto nie. A ja som si nemohla pomôcť a vždy pri týchto slovách musela myslieť na niečo iné: Pretože niekto to byt musí.