Pretkaný mágiou

Prológ

A vtedy som to pochopila.

Vedela som čo musím spraviť a nebála som sa.

Bola som pripravená.

Zažila som toho toľko koľko by priemerný človek ani za milión životov nestihol. Bola som na samom vrchole aj na tom najprehnitejsom spodku o veľa som prišla a veľa získala, milovala som aj nenávidela. Bola som tou najmocnejšou čarodejnícou všetkých dôb aké boli aj aké budú. Bola som najprestížnejšou hudobníčkou akú svet ešte neviedel a pravdepodobne ani neuvidí. Bola som obyčajné a zlomené dievča. Zažila som krásne chvíle aj tie bolestivé a niečoho neľutujem.

V spätnom pohľade som tak či onak bola mŕtva už dávno pred tým ako som sa rozpadla v prach.

Svet sa rútil.

Dymenzie sa pretrhávali.

Zem bola nasiakla krvou.

„Ešte to nie je stratené. Nájdeme nejaký spôsob tak ako vždy." Čelom sa opieral o moje a oči mu žiarili bolesťou ale aj neskrotnosť odhodlanosťou. Pousmial som sa a z kútika oka sa mi skotulala jedna osamotená slza. Vedel že nemáme šancu a predsa sa nevzdával. Kiežby sme mali viac času. Rukou som mu prešla po zakrvavenom líci tak jemne ako keby sa pri len najmenšom tlaku rozpadol na milión kúskov a pritlačila mu peri na čelo. Bol to krátky bozk len letmý dotyk.

Zbohom.

Slza mi premočila špinavú tvár a dopadla na blatistú zem. Tak nepatrná a predsa znamenala toľko. Vyjadrovala všetko čo som nedokázala povedať slovami. ,,Odpusť." Rukou som vymrštila tak rýchlo že ani nestihol zareagovať. Jednoduché gesto sprevádzal krvavo červený prúd iskie a uveznil ho v zapečaťujúcom pentagrame. Postavila som sa a moje kolena pri tom škaredo zaškrípali. Moje špičky sa tesne dotýkali horiacich čiar. „Nie." Pokusil sa vrhnúť v pred no neviditeľná stena ho zastavila. „Nie!" kričal a pri tom pesťou narážal do bariéri zatiaľ čo na mňa hľadel rozšírenými očami. Vedel čo sa chystám urobiť a pohľad mu naplnila zrada. Len keby vedel. Položila som ruku na neviditeľnú stenu ktorá nás odelovala. Neprenikne ňou dostatočne rýchlo na to aby ma zastavil a súdiac podľa jeho zúboženeho pohľadu si toho bol plne vedomí. „Nerob to prosím." Zašepkal zlomeným hlasom.

Naposledy som sa zahľadela do jeho zelených očí tak žiarivých ako život sám a vedela som že to čo sa chytám urobiť je správne. „Milujem ťa a vždy aj budem." S tými slovami som sa otočila a rozbehla sa vstríc svojmu osudu.

.

Toto by mal byť koniec a predsa sú to prvé slová ktoré odo mňa počujeťe. Každý koniec má svoj začiatok no nie? Ja som sa len rozhodla vziať celí príbeh z iného konca.

Preto tento moment berte ako začiatok stred a koniec celého môjho života pretože v konečnom dôsledku všetko čo som kedy spravila viedlo k tomuto momentu tomu jedinému na ktorom naozaj záležalo.

To je dvovôvod prečo to nechcem brať ako koniec to je až príliš melancholické a nikto nemá rád darma queen a keďže samu seba rada nazývam optimistom nazvime to ZAČIATOKOM.