Domov sme dorazili v rekordnom čase a na počudovanie bez ujmy na zdraví. Mama ma vliekla do domu, neobťažujúc sa zamykaním auta. Stále sa obzerala, akoby na nás spoza kríkov mal niekto vyskočiť.
Len čo sme vošli dnu, zamkla za nami a ťahala ma rovno do kuchyne. Tvrdo ma posadila na stoličku a odbehla hore do spálne. Sedela som na mieste ako prikovaná, nervózne sa hrala s kľúčikom na krku a čakala pokiaľ sa nevráti.
Správala sa nenormálne divne.
„To, čo ti teraz ukážem, sa v našej rodine dedí po celé generácie," rozprávala už od schodov. V rukách držala nejakú zaprášenú krabicu, ktorú položila na stôl predo mňa. „Musíš mi dať slovo, že to nikomu nepovieš."
Prevrátila som očami. „Dávam ti svoje čestné slovo, že nikomu nič nepoviem," povedala som poslušne a skoro som dostala infarkt, keď mi na potvrdenie podala mama ruku a pri našom dotyku, nám obe zažiarili.
Vytreštila som oči a s ústami otvorenými do veľkého O, som čakala, čo povie.
„Pred tisíckami rokov žil v našom svete národ, ktorému v žilách kolovala mágia. Dokázali s ňou pracovať, vytvárať úžasné veci, liečiť ochorenia. Okolité národy ich prezývali Nesmrteľnými." Začala mi rozprávať akúsi rozprávku.
Zamračene som si prekrížila ruky na hrudi a počúvala.
„Títo Nesmrteľní boli mierumilovní. Vládol im Kráľ Joachim a jeho dvanásť synov. Každý zo synov mal jednu časť ríše, ktorú spravoval. Jedného dňa sa jeden z nich, Moriatry, zamiloval do dcéry susedného kráľa. Nedvoril sa jej, ako to robievajú zamilovaní mladíci. Predpokladal, že keď je princ Nobbaresu, stačí to, aby princezná súhlasila so sobášom."
Zakašľala som. „Prepáč, ale čo to má spoločné s tým, že ma nejaký chlap sledoval?" vyrušila som ju.
„Mlč a počúvaj. Všetko sa dozvieš." Povedala mama prísne a naliala mi pohár vody, aby si zamestnala trasúce sa ruky. „Moriatry sa dočkal odmietnutia. Zanevrel na všetko dobré, na silu Svetla a ponoril sa do Temnoty."
Pozerala som na ňu asi riadne nechápavo, keď mi to hneď začala vysvetľovať. „Mágia je dobrá a zlá. Svetlo a Temnota." Len som prikývla, akože rozumiem. „Spojil sa s Černokňažníkmi zo Severu a napadol krajinu princeznej. Jeho armáda sa zo dňa na deň zväčšovala a on útočil na krajiny rad zaradom, pokiaľ sa jeho zrak neobrátil na svoju rodnú krajinu."
Ledva som sa udržala, aby som si nepovzdychla. Neznášam fantasy rozprávky. Všetko v nich bolo také predvídateľné.
„Zaútočil so svojou temnou armádou a skoro bratov porazil, keď sa odniekiaľ vynoril malý chlapec. Povráva sa, že to bol ich trinásty brat a ten prevrátil misky váh na stranu Svetla. Bratia boli schopní použiť Silu Arcikryštálu a uväzniť svojho brata do väzenia." Rozprávala tak zaujato, že si nevšimla dve tmavé postavy prejsť okolo nášho okna. „Väzenie bolo skryté..."
Obe sme začuli zarinčanie rozbíjajúceho sa skla a mama sklapla. Zobrala krabicu a zohla sa pod stôl, kde bol pod malým okrúhlym kobercom skrytý poklop do pivnice. Preboha veď ja som ani nevedela, že máme pivnicu. Naznačila mi, aby som vzala krabicu so sebou a bola potichu, a zatvorila ma tam.
Počula som kroky v kuchyni a strnulo čakala. Čo ak to boli zlodeji a majú zbrane? Čo ak sa mame niečo stane? Dokelu aj s jej krabicou. Objavili sa dva biele záblesky a nastalo hrobové ticho.
Za chvíľu sa poklop otvoril a uvidela som maminu vysmiatu tvár.
„Čo sa stalo?" chcela som hneď vedieť.
„Nič zlatko. Len nejakí výrastkovia hodili loptičku do okna." Zase mi klamala.
S povzdychom som sa posadila nazad na stoličku, krabica na kolenách a čakala som pokiaľ mi dorozpráva tú rozprávku, aby mi potom mohla povedať, čo sa vlastne kurnik deje.
„Kde som to skončila?" spýtala sa ma, ale mne bolo jasné, že si len overuje, či som počúvala.
„Väzenie bolo skryté..." zopakovala som poslušne.
„Áno, bolo skryté a jeho miesto zanesené do mapy. Aby nebolo jednoduché mapu objaviť, bola rozdelená na niekoľko častí. Počet ti nepoviem. To vedieť nepotrebuješ." Vzala mi z kolien krabicu a otvorila ju. „Každý kúsok odniesol jeden zo Strážcov čo najďalej od seba, aby sa nikdy nespojili a aby stúpenci Temného Pána, ako ho nazývali, nikdy nenašli miesto jeho pobytu."
„Fajn. Pekná rozprávka. Máš aj pokračovanie alebo mi povieš normálne čo sa deje? A odkedy máme pivnicu s vchodom z kuchyne?" dochádzala mi trpezlivosť, navyše som sa musela čochvíľa zbaliť a vyraziť ku Grace.
Mama sa urazene zamračila. Z krabice vytiahla veľkú knihu, ktorá vyzerala staršie ako my dve dokopy. „K tomu väzeniu je jediný kľúč, ktorý vládca zveril svojmu najmladšiemu synovi a ten ho potom odovzdal svojmu potomkovi. Tak sa dedil z generácie na generáciu."
„Aký kľúč zase?" prevrátila som očami a inštinktívne sa dotkla svojho dračieho kľúčika na krku.
„Je to ten, čo máš na krku," zadrela mama a nechala vetu dopadnúť s plným účinkom.
Vytreštila som na ňu oči. „Ten kľúčik mám po ockovi." Hlesla som potichu.
„Áno. Dal mi ho, niekoľko mesiacov predtým ako zomrel, aby som ti ho dala, keď sa narodíš. Ten kľúčik je tvoje dedičstvo, rovnako ako táto kniha." Povedala a posunula ju ku mne.
„Mami," s povzdychom som ju odstrčila a vstala. „Mala by si s tými somarinami prestať. Klameš a vymýšľaš si. Prečo mi raz proste nepovieš pravdu?"
Mama strnulo sedela na stoličke, smutne ma pozorovala a v očiach sa jej zaleskli slzy, no ani tie ma neobmäkčili, aby som ju poriadne nesprdla. „Včera v noci ti niekto volal. Teraz sa ku nám niekto vlámal a bez stopy zmizol. Prečo mi stále klameš? Prečo mi nedokážeš veriť a normálne povedať pravdu?"
„Annelise, ale ja ti hovorím pravdu. Síce ti nehovorím všetko, ale hovorím ti pravdu. Si posledný potomok Strážcov a toto je tvoje prekliate dedičstvo, ktoré ťa môže stáť život," do tváre sa jej nahrnula krv a od hnevu očervenela. „Ten muž v čiernom je Lovec. Čaká, kedy sa magicky prejavíš, aby ťa uniesol alebo zabil. Ten chlapec v tej kaviarni..."
„...čo je s ním?" bola som už vážne naštvaná.
„On je Drake. Drakeovci sú jednou z rodín, chrániacich časti mapy. Neverím, že sa tu objavil náhodne," povedala a znovu ku mne prisunula knihu.
„Takže si to zopakujme. Ty sa mi snažíš nahovoriť, že som nejaká princezná skoro vymretej civilizácie, ktorá uväznila najväčšie zlo na svete v nejakom väzení a že viem robiť čáry máry?" irónia a výsmech v mojom hlase boli dosť viditeľné, aby ich zachytila aj ona.
Vytiahla si z očí hnedé šošovky a pod nimi som uvidela rovnaké azúrovo modré oči ako mám ja. Začala hýbať prstami a formovala v nich malú svetelnú guličku. Tá sa zväčšovala a zväčšovala, až pokiaľ nebola taká veľká ako celá dlaň. Prehodila si ju do druhej ruky a akoby luskla, nechala guľu zmiznúť. Vytriešťala som na to oči a nedokázala vymyslieť nijaký dôveryhodný argument, ako to mohla urobiť.
Rukou naznačila, aby sa krabica vzniesla do vzduchu a ona to urobila. Levitovala mi okolo hlavy, a ja som len tak tak udržala výkrik.
„Dobre! Stačí! Verím ti!" prestala kúzliť, či čo to robila a triumfálne sa usmiala. „Ale ja neviem čarovať či čo to je."
„Zatiaľ nevieš," to bolo všetko čo mi povedala, dotkla sa prstom knihy a tá sa zmenšila do malého zápisníka, ktorý by som mohla nosiť pohodlne vo vrecku. „Túto knihu nos stále so sebou. Prečítaj si, čo ti otec zanechal a nikomu o tom nehovor. Nemôžeš vedieť, komu môžeš veriť."
Opatrne som si knihu vzala a strčila ju do batohu. „Choď sa zbaliť. Za chvíľu ťa odveziem ku Grace."
Tón aký použila nestrpel neposlušnosť, preto som sa s ňou už nehádala a ako teľa na porážku, som opustila kuchyňu.
(Na obrázku mama Annelise. Dúfam, že sa príbeh zatiaľ páči. Snažila som sa túto kapitolu napísať už včera, ale chcela som čo najlepšie vystihnúť ako by ten rozhovor prežívala bežná teenegerka. Ďakujem za komentáre vopred. Vaša Ann)