Posledný potomok Strážcov

10. Ochranca

   Sedela som tam s ním, mlčky počúvala jeho dych a snažila sa vstrebať čo mi povedal a ukázal. Snažila som sa pochopiť nepochopiteľné. Kto som? Kam patrím?

Pozrel na mňa obrovskými vševediacimi očami, akoby mi čítal myšlienky. Nepotrebovali sme hovoriť. Jednoducho sme cítili. Myšlienky medzi nami plávali ako loďka na vlnách. Chvíľami som pochybovala, či sa mi to všetko len nesníva.

„Draken, ale ja neviem, čo mám robiť," povzdychla som si zúfalo. „Za posledných dvadsaťštyri hodín sa mi život obrátil hore nohami a neviem už absolútne nič."

„Tvoj čas sa kráti. Onedlho dovŕšiš vek, keď sa budeš musieť vrátiť späť a bojovať." Povedal drak po krátkom zaváhaní. „Dostala si Knihu. Študuj ju. Musíš sa pripraviť a potom pôjdeme domov."

„Myslíš, že niečo zmôžem? Som len decko," chcelo sa mi fňukať.

„Si omnoho silnejšia, než si myslíš. Nevzdávaj sa bez toho, aby si to aspoň skúsila." Povedal mi.

So slzami v očiach som ho objala. Jeho slová mi spôsobili obrovskú bolesť a aj úľavu. Akoby mi vlial do žíl novú nádej. „Poď so mnou. Nenechávaj ma už samú, prosím." Požiadala som ho s povzdychom.

Drak prekvapene zažmurkal nad mojou prosbou.

„Je to tvoj príkaz?"

Zamračila som sa naňho. „Nie, nie je. Je to prosba."

„V takom prípade ti vyhoviem veľmi rád." Pousmial sa a naznačil mi, aby som odstúpila.

Poslúchla som ho a fascinovane sledovala oslepujúcu žiaru, ktorá ho pohltila a postupne sa začala zmenšovať, až napokon nezmizla úplne a predo mnou nezostal stáť nahý chlapec asi tak v mojom veku. Polodlhé plavé vlasy, dokonalé svalnaté telo bez jedinej jazvy alebo znamienka. Hľadel na mňa láskavými azúrovo modrými očami a roztvoril náručie.

Bez váhania som sa mu vrhla okolo krku a on sa so mnou zatočil v objatí. Ani jednému z nás neprekážalo, že on je nahý.

„Ako vysvetlíš moju prítomnosť svojej matke?" spýtal sa ma tichým melodickým hlasom, z ktorého som očervenela ako paprika.

„Nooo, ak by si ku nám prišiel takto, tak asi nijako, lebo by nás oboch stihla prizabiť." Rozosmiala som sa a odbehla ku schodom pre svoj batoh.

Z neho som vytiahla mikinu, tričko, tepláky a náhradné tenisky, a podala mu ich, nech sa oblečie. Nebol z toho nadšený a keď to na seba natiahol, vyzeral neuveriteľne smiešne. Všetko mu bolo malé a krátke. Napokon bol odo mňa vyšší prinajmenšom o hlavu.

„Vyzerám v tom ako idiot," zafrflal.

„Si čarovný dráčik, tak si to zmeň," rehotala som sa nepríčetne.

„Pche," odfrkol si, ale urobil, čo som mu poradila. Moje rezervné oblečenie sa zmenilo na štýlovú sivú mikinu s kapucňou, bledé tričko sa stalo čiernym s drakom vpredu. Tepláky sa zmenili na šortky kúsok nad kolená a tenisky na kvalitnú obuv do hôr s oceľovou špičkou. Žasla som nad jeho vkusom.

„Môže byť?" spýtal sa opatrne, tak trochu nesmelo.

„Vyzeráš suprovo," pochválila som ho nadšene. „Ešte by sme ti mali meno vymyslieť."

„Čo sa ti nepáči na Drakenovi?" zabrblal urazene.

Ak sa bude dračí chlapec urážať na každú hovadinu, tak sa s ním veru nudiť nebudem. Teraz mi vôbec nepripadal ako prastarý tvor plný múdrostí vekov.