11. Posledná jazda

32 9 0
                                    

   Od úľavy som si vydýchla. Mama zastavila pri krajnici a otvorila mi dvere spolujazdca, aby som naskočila. Na jej obrovské prekvapenie vedľa nej si sadol Draken a ja som sa posadila dozadu.

„Ty?" vytreštila naňho mama neveriacky oči.

Potom zbadala našich prenasledovateľov. Na otázky nebol čas. Zaradila rýchlosť a s piskotom kolies vyrazila z miesta. Za nami sa objavili dve čierne SUV. Mama zrýchľovala. Zapla som si pás a čumela dozadu na našu spoločnosť.

„Mami pridaj," dostala som zo seba. „Blížia sa."

Mama pozrela do späťáku a pridala. Lenže to jej na tom starom aute bolo prd platné. Jedno z áut do nás zozadu vrazilo, až nás hodilo dopredu. Horko-ťažko mama udržala auto na ceste.

„Musíme z mesta," radila som jej, hoci som o cestách mimo mesta vedela gulové.

„Ann, nemudruj," zahriakla ma, ale počúvla a zvrtla auto na starú prašnú cestu, ktorú som si najskôr nevšimla ani ja.

Nijako to nevyzeralo, že by spomalila. Kúdoly prachu bránili našim prenasledovateľom vo výhľade, preto keď sme zahli za najbližšiu zákrutu, jedno auto zamierilo rovno z útesu dole a druhé len tak tak stihlo pribrzdiť a pokračovať v našom prenasledovaní.

„Kam ideme?" pýtala som sa jej so strachom.

Chystala sa mi odpovedať, no v tom mi okolo ucha presvišťala dopredu guľka. Nestihla som ani zareagovať, keď moju mamu jedna z mnohých ďalších striel trafila zozadu do pleca a ďalšia rovno do hlavy.

„Nieeee!" rozkričala som sa a do očí sa mi nahrnuli slzy. Draken strhol volant, ale bolo neskoro. Auto sa prekotilo a rozkotúľalo sa k ďalšiemu zrázu. Prepadlo cez okraj a padalo dole.

Pás sa mi sám odopol a lietala som zo strany na stranu po celom aute. Neviem ako dlho sme padali, keď auto konečne zastalo a my sme ostali ležať na strope auta.

Nejako som sa posadila a kontrolovala, či nemám niečo zlomené. Celá som bola doudieraná a pooškieraná. Z rozbitej hlavy mi po spánku tiekol tenký pramienok krvi. Dotkla som sa teplej lepkavej tekutiny a nechápavo civela na svoje červené prsty.

Nedochádzalo mi, čo sa stalo, pokiaľ som neuvidela kaluž krvi, zväčšujúcu sa pod mojou mamou. Najrýchlejšie ako som mohla, som sa preplazila k nej a skúsila tep. Bola mŕtva. Zhrozene som sa rozplakala a vzlykajúc sa začala kývať zo strany na stranu. Oprela som si bradu o kolená a objala sa. Nedokázala som od nej odtrhnúť pohľad a len som revala.

Po chvíli som počula ako Draken zastonal. Nepohla som sa zo svojej polohy a stále civela na telo mojej matky. Znovu zastonal a pohol sa.

„Annie, si v poriadku?" spýtal sa, ale ďalšie slová sa mu zasekli kdesi v hrdle, keď ma uvidel celú od krvi, dorezanú, doudieranú. „Do čerta." Zanadával a skúsil otvoriť dvere.

Keď to nešlo, vykopol okno a preliezol cezeň von. Obišiel auto a strčil ruku k mojej mame. V nádeji som naňho pozrela, no on smutne pokrútil hlavou. Rozvzlykala som sa ešte viac a privrela oči, akoby som mohla pred tým, čo sa stalo, skryť.

Draken rozkopol okno na mojich dverách a podal mi ruku, aby mi pomohol vyliezť. Nepohla som sa z miesta. Nemohla som ju opustiť. Možno sme to skúsili zle. Možno žila a čo ak sa preberie a nenájde ma pri sebe?

Videl, že som v šoku. Nedohadoval sa so mnou. Zdrapil ma za ramená a vytiahol von na silu. Cítila som, ako som sa porezala na bruchu, ale bolo mi to jedno. Chcela som zomrieť. Chcela som mamu.

Ako v mrákotách som ho sledovala ako vytiahol z auta naše veci, vrátane maminej kabelky a ťahal ma preč.

Z diaľky sa ku nám blížili hlasy. Kráčala som za ním ako teľa na vôdzke a nedokázala som vnímať nič z toho čo mi hovoril. Zrazu zastal, obrátil sa ku mne a pleskol mi.

Draken mi strelil také zaucho, až sa mi hlava zatočila a pred očami zatmelo.

„Šibe ti?" dostala som zo seba po prekonaní prvého šoku a šúchala som si štipľavé líce.

„Musíš sa spamätať. Ja viem, že to bolí, ale ak sa nespamätáš, obaja zomrieme a kvôli tebe aj mnohí ďalší!" povedal chladne a mykol mi rukou, aby som kráčala ďalej.

Na jednej strane som ho nenávidela za jeho necitlivosť, no na druhej mi tá facka skutočne pomohla a prebrala ma. Mama bola mŕtva a na mne bolo ostať nažive a pomstiť jej smrť. Prisahala som si, že nezomrela zbytočne a splním to, kvôli čomu som bola nažive. Nech už to bolo čokoľvek.

Netuším ako ďaleko sme boli od auta, keď sa ozval hlasitý výbuch a kúdoly dymu sa vzniesli k oblohe.

Pozreli sme na seba a naraz, akoby nás viedol niekto neviditeľný, sme sa rozbehli hlbšie dole strmým kopcom. Skrývali sme sa v hustých kríkoch a za stromami a snažili sme sa dostať čo najďalej od nich.

Toto už nebola sranda.

Šlo nám o život.

„Bacha," strhla som Drakena bokom, než sme vrazili do nejakého dievčaťa, utekajúceho smerom k výbuchu.

Prvé, čo som si na nej všimla boli azúrovo modré oči a červené vlasy dlhé do polovice chrbta. Nebola vyššia odo mňa, práve naopak. Zdala sa mi o kúsok nižšia. Mala svalnatejšiu vyšportovanú postavu. Na sebe maskáčové šortky a tričko, takže by dokonale ladila s lesom, nebyť jej červenej hrivy.
Druhé, čo som zbadala, bola zbraň v jej rukách.

Prečo behá decko asi v mojom veku po lese so zbraňou v rukách?

„Cítim vás, ukážte sa. Neublížim vám," zastala kúsok od nás so sklonenou zbraňou.

Draken sa vyklonil spoza stromu a ona naňho namierila, no len čo zbadala jeho oči, zbraň sklonila. Potiahol ma za ruku, takže uvidela aj mňa a oči sa jej rozšírili v šoku.

„Poďte za mnou," povedala, zvrtla sa na päte a viedla nás niekam neviditeľným chodníčkom.

Ani sa nepredstavila, ani nám nepovedala, kam nás vedie. Šli sme za ňou ako teľce na porážku. Bola som vyčerpaná, na pokraji síl a sťažka som kládla nohu pred nohu. Napokon som sa potkla o nejaký mne neviditeľný koreň a zaborila nos do hliny a machu.

Draken sa po mňa vrátil, vzal ma do náručia a niesol za ňou.

„Prepáč," hlesla som len unavene.

Odhrnul mi vlasy z tváre a láskyplne ma pohladil po líci. Privinul si ma bližšie do náručia, akoby som bola malé dieťa. Vdýchla som nosom jeho vôňu a pousmiala sa. Zdala sa mi povedomá, akoby som bola tam, kam patrím. Slastne som sa nadýchla znovu a privrela oči. Rytmická chôdza a tlkot jeho srdca ma pomaly, ale iste uspávali.

Posledný potomok StrážcovWhere stories live. Discover now