4. Špióni v akcii

64 10 2
                                    


   Mama ma skutočne odviezla, ako sľúbila. Vysadila ma pred vilou Hamptonovcov, strčila do ruky dvacku a dala pusu na líce. „Buď opatrná," povedala mi na rozlúčku.

Stála som na príjazdovej ceste a sledovala ako zadné svetlá maminho sedanu miznú za najbližšou zákrutou. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom všetkom, čo mi povedala. V hlave mi vírili myšlienky a akosi som nedokázala pochopiť, prečo ma mama ku Grace na ten víkend vlastne pustila.

Nemala som dojem, že by to bolo nejako extra bezpečné, keďže sa blížili moje narodeniny a to „prebudenie" či ako to nazvala.

Mala som chuť sa zvrtnúť a vrátiť sa domov, lenže nemala som ani šancu to urobiť, keďže sa hlavné dvere otvorili a Grace vybehla z dverí ma privítať. Tesne predtým ako sa na mňa vrhla, sa zarazila pri mojom výraze tváre.

„Ann, stalo sa niečo?" spýtala sa s obavami.

„Neviem. Včera v noci s niekým mama telefonovala a mám dojem, že bude mať o pol ôsmej s niekým zraz," vybalila som to na ňu.

Pozrela na hodinky. „Máme pol hodinu, aby sme sa dostali ku vám. Počkaj ma tu," ani som sa nestihla opýtať, že čo má v pláne, keď sa rozbehla späť do domu.

Nečakala som dlho. Vyletela von do dvoch minút s mobilom na uchu. „Vyzdvihneme ťa o päť minút a švihaj!" strčila mobil do vrecka, schmatla ma za ruku a ťahala okolo domu k obrovskej garáži, kde parkovalo jej červené porsche. „Zastavíme sa po Marka a kukneme s kým má tvoja máti zraz. Aspoň budeš zvyšok víkendu kľudná."

Dobrovoľne si sadnúť na sedadlo vedľa Grace Hamptonovej znamenalo sadnúť si hrobárovi na lopatu. Nechcem byť hnusná, ale jej dal vodičák asi veterinár a nie inteligentný človek. Jazdila ako blázon a to ani nespomínam, keď sa začala líčiť alebo esemeskovať. Mala som chuť ju nakopať tam kam slnko nesvieti.

„Ak sa dotkneš mobilu, zabijem ťa," pohrozila som jej a ona so smiechom naštartovala.

Auto s pískaním kolies vystrelilo z parkoviska. Tlaková vlna ma zatlačila do sedadla. Kŕčovito som sa držala, oči vypleštené a modlila som sa, aby niekde nenabúrala, inak sa zabijeme. Ani nie o tri minúty sme naložili Marka, ktorý sa na rozdiel odo mňa nenormálne bavil.

Grace, ako správny špión zastavila o ulicu ďalej od nášho domu. Prešla ku kufru svojho auta a vytiahla z neho čierne tepláky, čierne roláky a lyžiarske kukly. Ako inak, taktiež čierne.

„Ty vole, načo to vláčiš v aute?" rozrehotal sa Marko. „Nenosíš tam náhodou aj búchačky na lúpež?"

Zatvárila sa trochu divne, ale Marko tomu nevenoval pozornosť. Možno som bola už moc vynervovaná a začínala sa u mňa prejavovať mamina paranoja, ale zdalo sa mi, akoby jej zasvietili oči, tak ako mame, keď mi ukazovala tie jej kúzla.

„Rýchlo sa oblečte a ideme," súrila nás a priamo na chodníku si navliekla tie čierne handry na oblečenie, ktoré mala oblečené.

Počúvli sme ju. Rýchlo sme sa zamaskovali a skrytí v tieňoch stromov sme sa ponáhľali k nášmu domu. Všade vládlo ticho a pokoj, len občas prerušený štekaním psov, trúbením áut niekde v diaľke. Grace šla prvá, za ňou Marko a ja posledná. Boli sme už takmer pri dome, keď sa spoza rohu vyrútilo čierne SUV. Prikrčili sme sa za kríkmi a čakali, pokiaľ prejde okolo.

Neprešlo.

Zastavilo pri chodníku priamo pred našim domom a z neho vystúpili dvaja muži a žena. Kráčali priamo k terase a obzerali sa, či ich niekto nesleduje.

Posledný potomok StrážcovWhere stories live. Discover now