9. Stretnutie s minulosťou

50 9 2
                                    


   Zo spánku ma zobudilo tiché klopanie na dvere. Vyčerpane som pootvorila oči a zatvorila ich. V hlave som mala prázdno, v ústach sucho, akoby som vychlastala aspoň dve fľaše nejakého echtovného vína. Z udalostí včerajšieho večera som si nepamätala absolútne nič.

„Annie, budíček," ozvala sa spoza dverí mama.

Vyľakane som vytreštila oči. Mama je tu? Do prdele! Vyskočila som z postele na rovné nohy a v panike hľadala svoje veci. Po chvíli mi došlo, že to nie je hosťovská izba, kam ma chcela Grace ubytovať. Na dverách viselo zrkadlo a z neho na mňa civelo bledé dievča s tmavými kruhmi pod očami a vystrašeným pohľadom.

„Si v poriadku?" cvakla kľučka a dvere sa otvorili.

Mama vošla s mojimi opranými vecami a hrnčekom pariacej sa čokolády v rukách. Zbadala ma, ako bezradne stojím uprostred neznámej izby a rozosmiala sa.

„Mami, ja ti to vysvetlím, čestné," zdvihla som ruky v obrannom geste.

Hodila mi oblečenie a posadila sa so šálkou na posteľ. „Počúvam," odpila si pomaly nenáhlivo a sledovala ako sa bleskovo obliekam.

V duchu som premýšľala, čo jej poviem, keď sa ozvalo ďalšie zaklopanie a dnu vošiel chalan, ktorého som si asi vysnívala, lebo jeho tvár mi bola akási povedomá. „Dobré ránko," povedal priateľsky. „Len som chcel vedieť ako sa po včerajšku cítiš."

Očervenela som ako paprika, vyjachtala „V pohode," a sklopila pohľad k zemi. Preboha! Toto neviem, ako mame vysvetlím. Kútikom oka som pozrela na ňu a tá sa pridúšala smiechom. Modlila som sa, aby mi nepovedala, že som sa s ním vyspala alebo bohvie čo sa dialo.

„Bože, Annie," rozosmiala sa na plné ústa. „Ukľudni sa. Nič si nevyviedla, ani si sa s Gabrielom nevyspala."

Gabriel na ňu vytreštil oči a pozeral raz na mňa a raz na ňu, akoby nám šibalo. „Niečo mi uniklo?" spýtal sa nechápavo.

„Annie si po včerajšku nič nepamätá," vysvetlila mu mama so smiechom. „A práve sa v duchu modlí, aby som jej nepovedala, že ste sa spolu včera vyspali."

Teraz sa rozosmial aj Gabriel. Stála som tam ako také teľa a nechápala, ako môže mama vedieť, na čo som myslela. Potom mi to došlo a vytreštila som oči. „Takže to všetko sa naozaj stalo? Naozaj viem robiť čáry máry?"

Obaja sa rozosmiali ešte viac pri mojom čáry máry a nedokázali sa ukľudniť ani vtedy, keď som nasrane zhrabla batoh, nahádzala doňho všetko svoje, čo som našla a nevypochodovala z izby, tresnúc dverami.

Čo si o sebe myslia? Idioti trafení. V duchu som ich titulovala všetkým možným, čo ma napadlo. Vybehla som z domu a zamierila tam, kde som sa cítila najlepšie. Preč z mesta. Najkratšia cesta viedla práve cez pozemok nášho suseda, takže som bez váhania použila ich zadný východ. Neupravený schátraný dvor a záhrada ma nezaujímali. Preliezla som dierou v plote a rozbehla sa priamo k lesu.

Kládla som nohu pred nohu, vietor mi povieval vo vlasoch. Ofina sa mi v tom teple lepila na čelo, pot stekal do očí a zastieral mi pohľad.

Útekom nič nevyriešiš. Ozval sa mi v hlave hlas zo včera. Musíš domov. Prastarý ťa čaká. Môj tajuplný hlas mi ukázal čistinku uprostred hôr, na ktorej stála malá polorozpadnutá drevená chatka.

Zrýchlila som. Teraz som už mala nejaký cieľ. Tiene lesa ma prijali s otvorenou náručou. Bežala som po pamäti pomedzi stromy. Nepotrebovala som žiaden chodníček. Jednoducho som bežala. Netuším ako dlho som bežala, keď som sa ocitla na čistinke, uprostred ktorej stála tá chatka. Vyzerala presne rovnako, ako v tej vízii alebo čo to bolo.

Posledný potomok StrážcovWhere stories live. Discover now